Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

absolútny ,ktorý nie je ničím podmienený, nie je vo vzťahu k niečomu; všeobecne platný; existujúci sám osebe, nezávislý; vyskytujúci sa v plnej miere, v úplnosti; nemajúci žiadne obmedzenia‘ SSJ, KSSJ, SSSJ; porov. už absolúte vôbec, celkom HSSJ (Trenčín 1716)
Z lat. absolūtus úplný, dokončený; čistý, rýdzi; obsiahnutý sám v sebe; bezvýhradný, bezpodmienečný a i.; pôvodne príč. min. trpné od od lat. absolvere, absolūtum dokončiť (p. absolvovať). – Absolúte je z lat. absolūtē úplne (adverbium k absolūtus).
OLD 11 – 12 s. vv. absolūtē, absolūtus.