Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

adresa 1. údaj o mieste bydliska al. pôsobiska; miesto určenia na zásielke; poštová adresa SSJ, KSSJ, SSSJ, SSN, 2. inform. údaj identifikujúci umiestnenie údajov v pamäti počítača ap. SSSJ, 3. druh písomného prejavu, ktorým sa niekto na niekoho obracia SSJ, KSSJ, adresovať 1. obracať sa na niekoho s niečím SSJ, KSSJ, SSSJ, 2. poslať na niečiu adresu; opatriť adresou SSJ, KSSJ, SSSJ, SSN
Formy: dial. i adres m./ž., ádres, átresa, atres(a), atrest.
Fr. pôvodu, rozšírené nem. prostredníctvom.
Adresa 1. je prevzatie z fr. adresse id. (už 1690), od fr. adresser ísť priamo niekam, smerovať niekam (z lat. *ad-dīrēctiāre, od lat. dīrēctus priamy, rovný); k tomu i adresovať 2. – Adresa 2. vzniklo sémantickým rozšírením významu č. 1. – Adresa 3. (k tomu adresovať 1.) je podľa angl. address reč, prejav obracajúci sa konkrétne na niekoho (oficiálne poďakovanie, vyjadrenie úcty ap.) (už 1751), od slovesa to address obracať sa priamo na niekoho, prihovárať sa mu (už 1490)< fr. adresser smerovať.
Slk. dial. adres je podľa bavor.-rak. adrę́ß ap., formy s t sú prevzaté z nem. nárečí (bavor.-rak. atręß ap.), formy so začiatočným á- sú zrejme podľa maď. dial. átresza (vzhľadom na miesto prízvuku vo fr. a nem. – na druhej slabike – nie je pravdepodobné prevzatie s predĺžením neprízvučnej prvej slabiky). Koncové -t v slk. dial. atrest (doklad v SSN: Brestovany TRN) L. Rocchi vysvetľuje prevzatím maď. dial. átreszt ako akuzatívnej formy (porov. palcát ap.); porov. však i rak. dial. (Dolné Rakúsko, Weinviertel) adrę́ßt, vo WBÖ interpretované ako starobylá forma s prídavnou dentálou („altertümlich mit epithetischem Dental“).
Rudolf 1 s. v. adresa (z nem. Adresse), s. v. atres (z nem. dial. atres, Dobšiná); TLFi s. vv. adresse1, 3, adresser1, 2; OED2 I 145 – 146 s. v. address vb. (význam č. 8), 146 – 147 s. v. address subst. (význam č. 11); Rocchi I 28 s. v. átresa; WBÖ I 90 – 91 s. v. Adrę́sse.