úplný príd.
1. taký, ktorému nič nechýba, celý, plný: povedať (nepovedať) niekomu ú-ú pravdu; Janko mal úplný plesový oblek. (Kuk.) Nebola to štvrtka. Bola to úplná polovica husi. (Kuk.); ú-á sirota bez oboch rodičov; astron. ú-é zatmenie Slnka pri ktorom z určitého miesta na zemeguli nevidno nijakú časť slnečného kotúča; fyz. ú. odraz (svetla) pri ktorom nijaká časť svetla nevchádza do druhého prostredia; fon. ú. záver pri ktorom je výdychový prúd celkom zadržaný spojením artikulačných orgánov (napr. jazyka s podnebím);
2. dokonalý; absolútny: ú-é ticho, ú-á tma, ú-é bezvetrie; ú-é zdravie, ú-á hluchota; ú-á zhoda, ú-á sloboda, ú-é šťastie; vec je v ú-om poriadku; Všeobecný bojkot zo strany dediny skončil sa úplným krachom Belanky. (Urb.) Komisárom spravil svojho zaťa, predtým „úplnú nulu“ (Karv.) celkom bezvýznamného človeka;
úplne prísl. celkom: ú. zdravý, ú. voľný, ú. rovnaký;
úplnosť, -ti ž. vlastnosť niečoho úplného: ú. dát (Mráz); robiť (nerobiť) si nárok na ú.