úradník, -a, mn. č. -ci m. zamestnanec verejnej správy, administratívny zamestnanec: štátny ú., vedúci, vysoký ú.; Bol penzionovaným úradníkom. (Al.); hist. kráľovský, stoličný, mestský ú.;
úradníčka, -y, -čok ž.;
úradnícky príd.: ú-e miesto, ú. plat; polit. ú-a vláda vymenovaná z odborníkov;
úradníctvo, -a str.
1. zamestnanie úradníka;
2. hromad. úradníci: Úradníctvo rozchodí sa po dedinách. (Taj.);
úradníček, -čka, mn. č. -čkovia m. zdrob. iron.