úradný príd.
1. patriaci úradu; používaný v úrade: ú-á budova, ú-á miestnosť; ú-é auto; ú. papier, ú-á pečiatka s názvom úradu; hovor. expr. ú. šimeľ posmešný názov pre byrokratický, nepružný spôsob vybavovania;
2. týkajúci sa úradu; súvisiaci s vykonávaním úradu; vyplývajúci zo zaradenia v úrade: ú-á agenda, ú-á korešpondencia; ú. výkon, ú-é povinnosti; ú-á moc; ú-é tajomstvo;
3. vydaný, nariadený, ustanovený úradom: ú. spis, ú-á listina; ú-á vyhláška, ú-é nariadenie, povolenie; ú-á prehliadka, ú-á obhliadka mŕtvol; ú. lekár; úradný geometer (Heč.);
4. reprezentujúci úrad, vystupujúci v mene úradu; uskutočňovaný v mene úradu: ú. orgán, ú-á osoba; ú. styk;
5. platiaci v úradoch, záväzný pre styk s úradmi: ú. postup; ú. jazyk ktorým sa vybavuje agenda v úradoch; ú-é hodiny, ú-é dni čas, v ktorom sa prijímajú stránky;
6. oficiálny: ú. tón, ú. ráz, charakter niečoho; ú-á platnosť;
úradne prísl.: ú. oznámiť niečo z povinnosti úradu, oficiálne; isť niekam ú. z úradnej povinnosti; hovor. tváriť sa ú. odmerane, chladne;
úradnosť, -ti ž. úradný ráz