česť, cti ž.
1. vysoko hodnotený spoločensko-morálny stav, ktorý vyžaduje a požíva všeobecnú vážnosť: stranícka, národná, osobná, vojenská, boľševická č.; zachovať si svoju č.; zaručiť sa svojou cťou; chudoba cti netratí (prísl.); č. za č. a bryndzu za groše (prísl.)
● na moju č. pri uisťovaní o pravdivosti, vierohodnosti; nemá (ani trochu) cti (v tele) o veľmi nečestnom človekovi;
2. úcta, vážnosť, dobré meno, dobrá povesť: tabuľa cti a hanby; brániť si č.; robiť č. niekomu; slúžiť na č. (ku cti) niekomu; poškodiť č. niekoho; pohaniť, potupiť, pošpiniť č. niekoho; vzdať niekomu č.; vzdávať č.; ublížiť, utŕhať niekomu na cti; urážka na cti; pokladať si (niečo) za č.
● hovor. vstúpiť, vstupovať niekomu do cti dohovárať; Česť práci! pozdrav; č. výnimkám vynímajúc určité kladné prípady; preukázať niekomu poslednú č. vyprevadiť ho k hrobu; mám česť (s neurč.) zdvorilostná fráza (napr. v rečníckych prejavoch); s kým mám č.? s kým hovorím? (v zdvorilej reči); č. jeho pamiatke prejav úcty pri spomienke na zosnulého; komu česť, tomu česť a pastierovi trúba (prísl.) každému, čo mu patrí;
3. hovor. panenstvo, poctivosť: panenská č., prísť o č., pripraviť pannu, devu o č.