činiť, -í, -ia nedok.
1. arch. (čo) robiť, konať: č. zázraky, č. dobré skutky, č. bezprávie; bibl. dobre, zle č. niekomu
● hovor. niekto, niečo (ne)má do činenia s niekým, s niečím (ne)má (nič) niečo spoločného, (ne)súvisí, (ne)prichádza do styku, (ne)týka sa ho to; čiň čertu dobre, peklom sa ti odslúži (prísl.) o nevďačnosti;
2. kniž. (pri počítaní) rovnať sa, byť: To činí 87 000 zlatých. (Jégé);
opak. činievať, -a, -ajú;
dok. učiniť
|| činiť sa
1. vyvíjať zvýšenú činnosť, horlivo pracovať, usilovať sa, snažiť sa: Nuž krajanky sa tu činia. Vzbudzujú obdiv na všetky strany. (Kuk.)
2. zastar. tváriť sa, robiť sa, predstierať niečo: Čuším, činím sa, že neviem o ničom. (Šolt.) Teraz sa tak činia, akoby najväčšia láska bola bývala medzi nimi. (Tim.)
3. neos. kraj. robí sa, deje sa: Činí sa, akoby sa zima chcela vrátiť. (Taj.)