žid, -a (v oslovení žid, expr. i žide), mn. č. židia m.
1. príslušník, vyznavač izraelitského náboženstva (napr. v európskom prostredí charakterizovaný aj rasovou odlišnosťou, príslušnosťou k semitskej rase): Pre tých tam nebol židom, pre týchto zas nie je kresťanom. (Vám.) U nás: notár — žid, richtár — žid, kupec — žid, árendátor — žid, doktor, fiškál — samý žid. (Taj.) Ale čo budeme sa tu po stajniach túlať. Poďme k židovi (Kuk.) do krčmy; hovor. expr. zarastený ako ž. veľmi; trhuje sa ako ž. (Tim.) veľmi sa jedná; horší od ž-a (Tim.) skúpejší, lakomejší; Ej, žide, bojíš sa, pravda? (Ráíz.)
2. Žid, -a, obyč. mn. č. Židia m. príslušník (starovekého) izraelského národa: Narobia hluku ako Židia pri obliehaní Jericha. (Letz)
● večný Ž. Ahasver;
3. zried. (žid, -a) druh detskej hry: hrať sa na ž-a;
židovka, -y, -viek ž.;
židovský príd.: ž-é náboženstvo; ž-á reč, ž. jazyk hebrejčina;
židvosky prísl.: rozprávať (po) ž.;
židovstvo, a- str.
1. súhrn charakteristických vlastností židov (obyč. z rasovej al. náboženskej stránky): Prečo ju (Evu) nevohnať do sveta, kde bude skryté jej židovstvo? (Jaš.)
2. hromad. židia: masy ž-a (Vám);
židík, -a, mn. č. -ci i židko, -a, mn. č. -ovia m. zdrob. expr.;
židovčíčka, -y, -čiek i židovôčka, -y, -čok ž. zdrdob. expr.;
židisko, -a, mn. č. -ovia str. i m. zvel. pejor.
židovstvo p. žid