klajnica p. klanica
klanica i klanic ž. (klajňica)
1. csl obyč. mn. č. bočná podpera bočníc na voze al. saniach: Dve klaňice v opleňe držali na voze ďešťeňice (Hliník n. Hron. NB); Ti ku̯aňice ten násat držá (Kunov SEN); Na pretku voza ból oplen, čo sa pohibuval, mal dve klanice na kraji, držali tí bočnice, gréfi (Biely Kostol TRN); U voźe su štiri klaňice, kolo každoho kolesa jedna a trima boki (Žalobín VRN); klajňica (Dlhé n. Cir. SNI); klaňic (Sirk REV)
F. takia mám nohi ani klanice (Šivetice REV) - nevládne, slabé
2. deb. súčasť formy na sudy: klanica (Myjava)
3. doska na otáčanie valca pri pavúzení: S klanicámi sa otáčav valec pri pavúzení (Trakovice HLO); klanička ž. zdrob.: Vos, kerí má drabiňi, musí mať klaňičke na opľeňe (Pukanec LVI); Oplen má na každém boku klaničku (Lukáčovce HLO); Kúpená krava má nesmiérné hrčisko, mosel som_éj klaničku na jarme povoliť (Dol. Súča TRČ); klaničný príd.: klaniční vos (Kmeťovo VRB); klaničná retas (Trakovice HLO)