Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
pohnúť, -hne, -hnú, -hol (nár. i pohnul), -hnutý dok.
1. (čím, kým, zried. i čo) urobiť pohyb, malým pohybom zmeniť polohu niečoho, hnúť: p. hlavou, nohou, rukou, prstom; p. páku (pákou); p. kameňom, vozom; tou skriňou ani nepohneš je ťažká; Jazyk (je) nedvižný, zle ho je pohnúť. (Tim.); pren.: Brna bol chlapisko, že by horou pohol (Kuk.) silný, mocný. Pohol som dejinami (Karv.) spôsobil som dejinný zvrat; p. peniaze (Tim.) začal ich míňať
● pohli rozumom začali rozmýšľať, myslieť; ani prstom nepohol nič neurobil; ani brvou, ani okom nepohol nedal najavo svoje city, pocity; hovor. expr. Pohni kostrou! a) Pohni sa, rozhýb sa!; b) Poponáhľaj sa!
2. (koho, čo, kým, čím) zapôsobiť na niekoho, dojať niekoho: p. niekoho plačom, nárekom, slzami, prosbami; Pohlo ním svedomie. (Jil.) Včerajšia udalosť pohla mysľou smutného Petra. (Rys.)
● hovor. to ma, to mnou nepohne a) to ma nedojme; b) to mi je jedno;
3. (koho so spoj. aby al. s neurč. i k čomu) prinútiť, priviesť niekoho k niečomu, byť pre niekoho pohnútkou k niečomu: Dala sa s nimi do súťaženia a tak ich pohla zvyšovať výkon. (Fr. Kráľ) Čo ma to len pohlo, aby som urobil prvý krok? (Letz) Pri čítaní knihy smutného človeka pohlo k smiechu. (Fel.)
4. (čo i bezpredm.) uviesť do pohybu, do činnosti: p. stroje, turbíny;
5. expr. prinútiť k rýchlejšiemu pohybu, k rýchlejšiemu chodu: ale ťa (že ťa) pohnem, tak ho pohnem;
6. v rozk. poponáhľaj(te) sa! ponáhľaj(te) sa!: Vojsko na doline! Chytro pohni! (Pláv.) Pohnite, Jožko, dám vám vína na utorok. (Taj.)
7. hovor. dať sa do pohybu, hnúť sa: Z domu pohnul starký zavčas. (Pláv.);
nedok. pohýnať
|| pohnúť sa
1. hnúť sa, urobiť pohyb na mieste: lístie sa pohlo; Dieťa v plachte sa pohlo. (Kuk.) Neopovážil sa ani pohnúť. (Jégé) Idem k Črpákovi, chorý je, ani sa nepohne. (Tim.); pren. Pohla sa v ňom žlč (Urb.) nahneval sa, nazlostil sa. Nikto nevedel, čo sa v materi pohlo (Taj.) čo na ňu zapôsobilo.
● Bez vetra sa ani list nepohne (prísl.) nič sa nedeje bez príčiny (najmä o klebetách); nech sa mu (ani) vlas na hlave nepohne nech sa mu nič nestane; srdce sa mu pohlo pocítil súcit; svedomie sa mu pohlo pocítil výčitky svedomia;
2. dostal sa do chodu, do činnosti (napr. rozkrútiť sa, rozbúchať sa ap.): stroje sa pohli, motor sa pohol, mlyn sa pohol; pren. práca sa pohla rozprúdila sa; V obci sa bez neho nič nepohne (Vaj.) nič sa nedeje.
3. dať sa do pohybu, hnúť sa z miesta, vykročiť, vybrať sa: voz sa pohol, vlak sa pohol, auto sa pohlo; front sa pohol; zástup sa pohol; prvomájový sprievod sa pohol; lavína sa pohla, ľady sa pohli; Po polnoci pohli sa obe rodiny do Štiavnice. (Zúb.) Štefan s Jančušom sa pohli k agátovej húšťave. (Min.) Pohli sa uzučkou prťou. (Pláv.); pren. Povesť sa pohla po celom kraji (Ráz.) začala sa šíriť.
4. expr. (odkiaľ) odísť, vzdialiť sa: Ženy sa od tých kvetov nepohli. (Jes-á) Luka je slepý a z preddomia sa málokedy pohne. (Kuk.)
● kraj. p. sa z rozumu zblázniť sa, prísť o rozum: dievčička, čo sa z rozumu pohla (Tim.);
nedok. pohýnať sa
pokynúť, -nie, -nú dok.
1. (komu, čím i bezpredm.) urobiť mierny pohyb na znamenie niečoho, kývnutím dať niekomu znamenie, pokyn (obyč. rukou, hlavou): p. rukou, hlavou, prstom, zástavkou; Sluha pokynul Kupeckému a on vošiel do izby. (Zúb.) Pokynul Bertíkovi, aby položil debnicu. (Hor.) Po ťahavej piesni pokynie primáš a rozpúta sa melódia rezko. (Ráz.) Pokynul na rozlúčku a šiel. (Fr. Kráľ)
2. (s neurč. i so spoj. aby) dať pokyn, radu, smernicu, rozkaz: Jej otec pokynul vykonať niečo podobného. (Kal.)
ponúknuť, -ne, -nu, -kol dok.
1. (komu čo, koho čím i so spoj. že) dať, podať niekomu niečo so želaním, s návrhom al. s výzvou, aby si to vzal, aby to prijal, aby to použil: p. niekomu jedlo, víno, p. niekoho jedlom, vínom; p. niekomu pomoc; p. tovar aby ho niekto kúpil; Ponúkla ho lavicou (Tim.) vyzvala ho, aby si sadol. Hotová som ponúknuť vám svoje služby. (Tim.); ponúkol jej rameno aby sa ho chytila; Ponúkli mu miesto redaktora. (Urb.) Ponúkol knižky, noviny na predaj. (Taj.) Ponúkla mu pani notárka, že ho prijme na stravu. (Fr. Kráľ)
2. (koho, koho do čoho, koho so spoj. aby) povzbudiť, vyzvať niekoho, aby niečo urobil, vykonal: Pohybom ruky ponúkol ho: ráčte! (Tat.) Skôr ma ponúkol do rozprávky nezvestný Milan Kališ. (Bedn.) Zuzka, ponúkni za stôl (Stod.) vyzvi ísť jesť! Ponúkol úctivo Bárdoša, aby vošiel. (Min.);
nedok. ponúkať, -a, -ajú: urobiť niečo bez ponúkania, vziať si bez ponúkania
|| ponúknuť sa (komu za čo, so spoj. že i bezpredm.) z vlastného popudu prejaviť ochotu niečo vykonať, niečo urobiť, niečím sa zamestnávať: p. sa za spoločníka; Pastierik ponúkol sa mu za učňa. (Dobš.) Ponúkol sa, že to urobí;
nedok. ponúkať sa
poprosiť, -í, -ia dok.
1. (koho, koho o čo, so spoj. aby i bezpredm.), zried. i poprosiť sa (bezpredm. i komu) prosením požiadať o niečo, s prosbou sa obrátiť na niekoho: p. dievča o tanec; Grófka vďačne zostane tu, keď ju vy poprosíte. (Jégé) Radšej si mohla ísť niekoho poprosiť, čo i na kolenách. (Fig.) Poprosil ich o podporu. (Kal.) Poprosil o dovolenie, aby ju smel odprevadiť. (Jes.) Rozloží mu veci, poprosí ho preboha (Jes.) úpenlivo. Za kasíra poprosili Kukliša. (Vaj.) Tetka, a by ste nás neprenocovali? — poprosí Maroš. (Ráz.) Keby sa bol poprosil, bol by sa mohol oženiť. (Taj.)
2. (koho kam) prosením požiadať, vyzvať niekoho, aby niekam išiel, prišiel; pozvať: p. niekoho na čaj, na kávu; Obecenstvo už prekáža. Poprosia nás na druhú stranu. (Taj.)
postačiť, -í, -ia dok.
1. (komu, čomu, na čo bezpredm., s neurč. i so spoj. aby) byť dostačujúci, byť dosť na zaokrytie potreby, vystačiť, stačiť: vyzvať na pasy každého, komu by jeho záruka nepostačila (Zúb.); Zarobím dve tisícky, to mi postačí na dom. (Tim.) Nepostačí len šprihať na odrodilstvo. (Vaj.) Už jedna (univerzita) postačí, aby nášho šuhaja obrátila na vážnu hranatosť. (Vaj.)
2. (komu, čomu) byť svojimi vlastnosťami vhodným, vyhovujúcim na splnenie určitých požiadaviek, vyhovieť: Je to svet, ktorý sám sebe postačí. (Kuk.) Môj starý (širáčik) mi postačí. (Jil.)
3. (bezpredm. i s neurč.) mať silu, schopnosť zastať niečo, vládať: Čo by mal i desať rúk, i tak by nepostačil. (Tim.) Kdeže postačíš prať? (Min.) Najhorší chlapec postačí okrádať všetkých spolužiakov. (Šolt.);
nedok. postačovať, -uje, -ujú
postarať sa, -á, -ajú dok.
1. (o koho, o čo) venovať niekomu, niečomu svoju pozornosť, starostlivosť, pomôcť niekomu, niečomu, zaopatriť niekoho, niečo: p. sa o deti, o rodinu, o seba, o dom, o statok;
2. (o čo, bezpredm. i so spoj. aby) svojím vplyvom, svojou snahou dosiahnuť, zadovážiť niečo, zabezpečiť, zariadiť niečo: p. sa niekomu o nocľah; o zábavu je postarané; Dobre bude, keď sa postaráte o lepšieho predsedu. (Laz.) On sám postaral sa, kde komu a ako doposlať svoj spis. (Škult.) Musel som sa postarať, aby som splnil to, čo som sľúbil. (Fig.)
potrebovať, -uje, -ujú nedok.
1. (čo, koho i s neurč. i so spoj. aby) mať, pociťovať potrebu niečoho al. niekoho, nemôcť sa zaobísť bez niečoho al. niekoho: p. peniaze, p. pomoc; Potrebujeme každého človeka ako soľ (Karv.) veľmi. Práve táto kamenitá pôda potrebovala by stálu vlahu. (Kuk.) Potreboval trochu zmeny a hlavne voľnosti. (Zúb.) Viac hrdiel viac potrebuje (Hor.) viacej zje. Tu sa človek nepotrebuje ani zohnúť (Záb.) nemusí. A ty len ruku vystrieť potrebuješ (Sládk.) stačí ruku vystrieť. Či naša Milka potrebuje, aby pytač prišiel na ekvipáži? (Stod.) vyžaduje, robí si nároky?
2. zastar. (čo) upotrebúvať, používať: stolce temer nedotknuté potrebovaním (Vaj.); Často sa stalo, že kúpili slamu už potrebovanú. (Kuk.) Čo sa potrebuje, to sa spotrebuje. (prísl.)
pozorovať, -uje, -ujú nedok.
1. (koho, čo) so zvýšeným záujmom, pozorne sa na niekoho al. na niečo dívať; všímať si; striehnuť na niekoho, na niečo: p. niekoho al. niečo s napätím, so zatajeným dychom, uprene; Jonáška pozoruje ženy jastrivým pohľadom. (Laz.) So zvláštnym záujmom pozoroval moju prácu. (Zúb.) Oberačka sa konečne začala. Dychtivo pozorujem každú podrobnosť. (Al.) S trpkosťou i s obdivom pozoroval to staré stvorenie, ako celé dni posluhuje cudzím. (Urb.) Četníci zastavovali autá, prehliadali batožiny, pozorovali železničiarov. (Jil.)
2. (čo, koho) sústredene vnímať, sledovať so zámerom poznať niečo, získať vedomosti o niečom: p. prírodu, p. fyzikálne javy, p. pokusné zvieratá; lek. p. pacienta sledovať vývin al. priebeh jeho choroby, účinky liekov ap.; p. niečo voľným okom, mikroskopom,
3. (čo i so spoj. že) zisťovať, badať, uvedomovať si: U primitívnych národov pozorujeme veľkú populačnú schopnosť. (Smrč.) Pozoruje už dlhší čas zmenu na pani majstrovej. (Zúb.) Kľačí a nepozoruje, čo sa dookola robí. (Kuk.) Pozoroval, že celá bibliotéka má internacionálny ráz. (Vaj.) Keď chvíľu uháňal, pozoroval, že kôň ustáva. (Jégé) Pozoroval som, že keby ženy volili, šlo by to istejšie a rezkejšie. (Taj.); neos. Nepozorovať na ňom ani najmenšieho hnevu. (Kuk.)
4. zastar. (na čo i so spoj. aby) dávať pozor na niečo, venovať pozornosť niečomu: (Báťa) bol tichý a pozoroval cestu. (Šolt.) Ona pozoruje na každé slovo. (Vaj.) Pozoruj si, aby ťa neobkradli. (Kuk.)