blúznivý -vá -vé 2. st. -vejší príd.
blúznivý -vá -vé 2. st. -vejší príd. 1. ▶ ktorý nevedome, zmätene hovorí v spánku al. v chorobnom stave, blúzniaci; ktorý je prejavom blúznenia: b. chorý; blúznivé stony, výkriky; blúznivé predstavy; V čiernych blúznivých očiach mu blčí zvláštny lesk. [Ľ. Zúbek] 2. expr. ▶ oddávajúci sa neskutočným predstavám; založený na neskutočných predstavách, reálne nejestvujúci; syn. rojčivý: b. mladík; b. obdiv; blúznivá láska; počúvať blúznivé sny starého mládenca
blúznivý 1. ktorý nevedome, nepríčetne hovorí (v spánku al. v chorobe); svedčiaci o tom • expr.: balušivý: blúznivý, balušivý chorý; blúznivý, balušivý ston • odb.: delirický • delíriový: delirický, delíriový stav; delirické, delíriové výkriky
2. p. rojčivý
rojčivý ktorý sa oddáva rojčeniu; ktorý rád sníva, premýšľa, obyč. o neskutočných al. neuskutočniteľných veciach (o človeku a jeho prejavoch) • snivý • zasnívaný • zasnený: rojčivá, snivá povaha; rojčivý, zasnívaný, zasnený pohľad • romantický: romantická duša • blúznivý: blúznivá mladosť, blúznivé myšlienky • donkichotský • donkichotovský (založením, počínaním podobný Donovi Quijotovi): donkichotské, donkichotovské správanie, plány • zried.: rozsnívaný • rozrojčený
blúznivý príd. blúzniaci; rojčivý, snivý, fantastický: b-á žena; b-é reči, myšlienky, túžby; blúznivý sen lásky (Urbk.); blúznivé výkriky deti zmorených horúčkami (Jil.); chlapčenské letá blúznivé (Lajč.);
blúznivo prísl.;
blúznivosť, -ti ž. sklon k rojčeniu, sneniu
blúznivý príd. gem expr. vymyslený, nepravdivý, nezmyselný: To sú lem takia blúznivia reši (Kameňany REV)
blúznivý príd 1. blúzniaci, majúci sklon tárať, blúzniť: blatero: der Plauderer: tlacháč, blauzniwy člowěk (CL 1777); blatero: bluzniwý czlowek (DSL 18. st) 2. neprístojný, bláznivý: slussj-li muzykantum byti bezbožnjm, aby radi pili, bluzniwe weci mluwili (LKa 1736); -osť ž sklon blúzniť: (skutky tmy) hanliwost, bluznivost (SS 18. st)