dedičný príd.
1. získaný dedením, zdedený: d. majetok; d. znak, d-é vlohy, choroby; náb. d. hriech po prvých ľuďoch
2. pôsobiaci pri dedení: d. základ, d-é vplyvy, zárodky;
dedične prísl.: d. sa prenášať;
dedičnosť -i ž. schopnosť prenášať vlastnosti predkov na potomstvo
dedičný -ná -né príd.
dedičný -ná -né príd. 1. ▶ získaný dedením; zdedený po niekom: d. majetok; d. znak; dedičné právo; Mali našu dôveru a úctu, vážili ste si ich v práci na národa roli dedičnej. [J. Satinský]; Zapijeme, nie? Šibrinkoval dedičnou fľašou. [A. Ferko]; náb. d. hriech podľa kresťanského učenia osobný hriech spáchaný prvými ľuďmi (Adamom a Evou), ktorý zasiahol ich ľudskú prirodzenosť a preto prechádza na celé ľudstvo rozmnožovaním 2. biol., genet. ▶ získaný dedičnosťou: dedičné znaky súbor znakov, ktoré sa pri pohlavnom al. nepohlavnom rozmnožovaní prenášajú z rodičov na potomkov; dedičná porucha; dedičné choroby, vlohy; dedičné vlastnosti potomkov; Dedičný faktor sa prejavuje napr. pri vzniku bronchiálnej astmy a sennej nádchy. [NO 2002] 3. ▶ ustanovený dedičským právom: d. majetok; d. richtár; d. monacký princ; dediční bratislavskí župani Pálfiovci [Vč 1982]
dedičný 1. ktorý sa dedí po predkoch (obyč. o materiálnych veciach) • zdedený • otcovský: dedičný, zdedený, otcovský majetok
2. ktorý prechádza z pokolenia na pokolenie, zakódovaný v génoch • genetický: dedičná, genetická choroba • rodový: rodové predpoklady • kniž. hereditárny
dedičný príd. prechádzajúci z pokolenia na pokolenie, získaný dedením, zdedený: d-á choroba, d-é zaťaženie; d-é vlastnosti, d-á schopnosť, vloha, d. sklon; d-é právo získané dedením; cirk. d. hriech podľa biblie hriech prvých rodičov
● reč. arch. práca na národa roli dedičnej pre národ;
dedične prísl.: d. zaťažený;
dedičnosť, -ti ž. biol. prenášanie vlastností rodičov, predkov na potomkov
dedičný príd 1. (o ľuďoch) majúci právo dediť: (dom) gemu a potomkom diedicznym w vplnu wladu dawa (P. ĽUPČA 1568); aby byl učastnik tych wecy yako dedicny aneb pokrwny ano wlastny bratr (MARTIN 1597); filius familias: dedičny syn (KS 1763) 2. práv týkajúci sa dedičstva: pany Smreczenssczi lystow swych dedycnych wydaty magy (L. JÁN 1480 SČL) doklady o rozdelení dedičstva; w tem domu zadneho prawa diediczneho nemagy (P. ĽUPČA 1558) právneho nároku na dedičstvo L. d. poddaný, sedliak kt. je vo večnej poddanskej závislosti: sedlaka sweho diediczneho prodal (s. l. 16. st); uniženi dedični podani (BÁNOVCE n. B. 1699 LP); d-ým obyčajom, poriadkom, spôsobom, trhom natrvalo, dedične: cztwrty tal domu uzywa diedicznym obyczegem; statek sswagru swogemu dedicznym spuosobom dawa; predal geden quentin dedicznym trhom (P. ĽUPČA 1558; 1571; 1579); na nu spada (dom) dedyčznym poratkem gako na czeru (B. BYSTRICA 17. st) 3. zdedený, trvalý: ophiasis: prassywina, strup dedičny (KS 1763); dedične hrychi (VP 1764) L. prziuolili su nayprwe pan gich diediczni y ony (BYTČA 1484 SČL) zemepán; x. práv d-é imanie, d. statok zdedený podľa platných právnych noriem: dediczne gimani (RUŽOMBEROK 1568); prodaty statok dedyczny (OPATOVCE 1579); subst d-á ž dedička: Idumeneus a geho žena dceru swau myslily, ponewadž syna nemeli, ze dedičnau sweho kralowstwj ostawyti (HI 18. st); -e prísl podľa dedičského práva: (vinicu) wodlowal diedične a na erek (BÁTOVCE 1534); Ondrzey bude moczy vziwati (časť zeme) wiecznie a diedicznie (RUŽOMBEROK 1550); on dobrowolne pustyl mne ureczite a dediczne (oráčinu) in fl 4 (TURANY 1669); gedna talička starootcowska, ktera mně dedične prislucha (PUKANEC 18. st); -osť ž dedičstvo: o dedičnost tegže zemi sme se uhaneli (KRUPINA 1741)