druh1, -u m. spôsob, forma, typ: zbojníci najhoršieho druhu: zbehovia (Jégé); Na tom (na Rozsutci) jesto krkolomov každého druhu. (Jégé); vejáre rozličného druhu (Kuk.);
log. skupina jednotlivín zhodujúcich sa v istých podstatných znakoch: d-y živočíchov v zoológii, rastlín v botanike, d-y pšenice, d-y literárnych diel
● kniž. svojho d-u (napr. je to človek svojho d-u) majúci osobitné, špeciálne vlastnosti, zákonitosti, osobitný, špeciálny, zvláštny;
druhový príd.: log. d. pojem, d-é meno; gram. d-é číslovky;
druhovo/-e prísl.;
druhovosť, -ti ž. zried. príslušnosť k nejakému druhu
druh2, -a, mn. č. -ovia m.
1. spoločník (napr. pri práci al. pri inej činnosti): d. v práci, d. v boji
● kniž. druh druha, druh druhovi ap. navzájom, vzájomne;
2. kniž. priateľ, kamarát: „Viete čo, chlapci,“ povie druhom, „poďme tam pod Rajskú záhradu.“ (Ráz.)