hanblivý príd. kt. sa hanbí, ostýchavý, okúňavý; svedčiaci o tom: h-é dieťa; h. úsmev;
hanblivo prísl.;
hanblivosť -i ž.
hanblivosť -ti ž.
hanblivosť -ti ž. ▶ vlastnosť prejavujúca sa nesmelosťou, plachosťou, rozpakmi (často vo vzťahu k ľudskému telu); prejavy tejto vlastnosti; syn. ostýchavosť, plachosť: prirodzená dievčenská h.; h. pacientov; prekonať h. a bojazlivosť; červenať sa od hanblivosti; zbaviť sa prehnanej hanblivosti; nenechajte sa odradiť svojou hanblivosťou; Nepodarilo sa mu ešte vytrúsiť hanblivosť dozrievajúceho chlapca. [F. Švantner]
hanba 1. stav al. pocit toho, kto je potupený, zneuctený, pohanený: urobiť niekomu hanbu • potupa: je to pre nás potupa • blamáž: skončilo sa to blamážou • zlé meno: urobiť rodine zlé meno
2. trápny pocit, ktorý vznikol vykonaním niečoho nenáležitého al. potupením: mať pocit hanby • hanblivosť: červenať sa od hanblivosti • kniž. stud: konať bez studu • ostych: urobil to bez ostychu
3. p. ohanbie
hanblivosť 1. nedostatok smelosti • nesmelosť • ostýchavosť • ostych: prekonať hanblivosť, ostych • okúňavosť • plachosť: plachosť jej prekážala nájsť si partnera • kniž. prudéria (prepiata hanblivosť)
2. p. hanba 2
neistota nedostatok istoty: žiť v stálej neistote • pochyba • pochybnosť: mať pochyby, pochybnosti o úspechu • tréma (neistota pred vystúpením na verejnosti): pociťovať trému • zmätok • nepokoj (strata duševného pokoja): priviesť niekoho do zmätku; pociťovať nepokoj • rozpaky • pomykov (duševný stav prejavujúci sa nepokojom): premôcť rozpaky; prísť do pomykova • nerozhodnosť • ostýchavosť • hanblivosť • rozpačitosť: trpieť nerozhodnosťou, ostýchavosťou, hanblivosťou
hanblivý (nár. i haneblivý) príd. pociťujúci hanbu, stud; ostýchavý, plachý, nesmelý: h-é dievča; h. úsmev; haneblivá dievčička (Taj.);
hanblivo (nár. i haneblivo) prísl.: h. sa usmiať, h. sa pozrieť na niekoho;
hanblivosť (nár. i haneblivosť), -ti ž.