hluchý, 2. st. hluchší príd.
1. nemajúci sluch, neschopný počuť, postihnutý hluchotou: h. človek
● hovor. h. ako dub, ako peň, ako poleno úplne; robiť sa, urobiť sa h-ým predstierať nepočutie niečoho; vie o tom toľko, ako hluchý o hudbe (Taj.) celkom nič; hovor. žart. mať h. týždeň o človeku, ktorý nie je hluchý, ale často niečo nepočuje al. nechce počuť;
2. (k čomu, zried. pre čo) ľahostajný, nevšímavý: h. k prosbám, h. k biede, k utrpeniu niekoho; Pre vyššie veci je hluchý (Jes.) nemá o ne záujem;
3. tichý, pustý: h-á tíšina (Kuk.); h-é priestory (Horov); Ulice sú prázdne a hluché. (Kuk.)
4. zried. temno, duto, tupo znejúci: h-é zvuky (Jil.);
5. neplodný, jalový, prázdny: h. kvet, h. klas; h-é miesto v románe (Mráz) prázdne, bez deja; h. blesk po ktorom nehrmí; poľnohosp. h-é zrno bez klíčivosti; ban. h-á hornina jalovina;
na hlucho: tancovať na hlucho (Kuk.) bez hudby; Žart sa nepodaril, vyznel na hlucho (Jil.) ostal bez ohlasu, nemal účinok;
hlucho, 2. st. hluchšie prísl.
1. pusto, nemo, ticho: V prírode pusto, hlucho. (Tim.)
2. tupo: Vozne hlucho búchali v spletí koľajníc. (Urb.) Kopytá koní hlucho klopali na vyschnutú zem. (Gráf);
hluchosť, -ti ž.