Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

kára -y kár ž. ručný dvojkolesový vozík: ťahať k-u i pren. niesť zodpovednosť (za niekoho);

pren., obyč. pejor. automobil

kára káry kár ž.

kára káry kár ž. ⟨lat.⟩ 1. ▶ dvojkolesový vozík s rúčkou: kovová, drevená k.; tlačiť, tisnúť káru; ukladať, naložiť, uložiť tovar, veľký nákup na káru; ťahať káru ↗ i fraz.
2. hovor. expr. ▶ motorové vozidlo vo všeobecnosti, auto: zánovná, zachovaná k.; dať si opraviť plechy na káre; zaparkovať káru pred domom; máš novú káru?; netúruj toľko tú káru!; Deň som preležal pod touto starou károu, mordoval som sa, hľadal chybu. [P. Andruška]
◘ fraz. ťahať [neľahkú/plne naloženú] káru riešiť ťažké, náročné problémy, niesť zodpovednosť
▷ kárička -ky -čiek ž. zdrob.: zeleninári s káričkami; Robil som aj zriadenca. Vozil som na káričke filmy zo stanice do kina a z kina na stanicu. [J. Lenčo]

kára -y ž. ‹n < l›

1. ručný dvojkolesový drevený vozík s veľkými bočnými kolesami, s ojom na ťahanie

2. hovor. expr. vozidlo vôbec, obyčajne automobil a pod. (niekedy zlý, chatrný);

kárový¹ príd. k-é kone používané v niektorých krajinách na ťahanie dvojkolesovej káry

kára¹, -y, kár ž. dvojkolesový ľahký vozík, obyč. ručne ťahaný: ručná k.; (Zmrzlinár) s bielou károu na dvoch kolesách. (Tomašč.) pren. hovor. expr. o vozidle, hlavne o aute: Šturec doriadil káru (Karv.) auto sa pokazilo pri prudkom stúpaní cez vrch Šturec.

● hovor. expr. vliecť, ťahať k-u mať ťažký život, ťažko pracovať: Trpieť načim, vliecť káru. (Rys.); ťahá svoju k-u (Vaj.); tvrdá k. roboty (Gráf) tvrdá, ťažká robota; kára života (Rys.) ťažký život

kára², -y ž. zastar. pokarhanie, trest, pokuta: Kára žiadneho neminie. (J. Kráľ) Náruživosti sú kára božia. (Kuk.) Kedy príde kára božia na vás. (Vans.); Neujde káre. (Jes.)

kára¹ ž. strsl, zsl dvojkolesový vozík ťahaný ručne: Na káru mohľi biď aj podľejšie bahri, tam ňebou̯ takí tlag ako na voze (Pukanec LVI); Keť prišli, doviezli sa na káre a čil sa takí páňi (Návojovce TOP); Kára mala jennu os z dvoma kolesámi (Trakovice HLO)
F. chto sa narodzil na káre, ňebuďe sa vozit f kočáre (Bošáca TRČ) - z chudáka sa nestane boháč; dobrá tomu kára, kto ňemá voza (Martin) - chudobný človek sa uskromní; kárička ž. zdrob. expr.: Kárička má gumové kolesá (Trakovice HLO)

kára² ž. strsl, vsl pokuta, trest, pokarhanie: Padla kára na ňeho za toľkuo ubľižovaňá (Pucov DK); Z dzecami je veľka kara (Studenec LVO); Prišol mi tu na karu (Dl. Lúka BAR); Povic, či to ňe moja kara! (Udavské HUM)

kárička p. kára¹

kára¹, pomn káry ž lat/nem (ručný) dvojkolesový vozík: kupil gedni kari (P. ĽUPČA 1596); kary, na kterych wiwezl mistr poprawny zbognika (ŽILINA 1610); kara na wodu wozenj (L. JÁN 1697); gedny kary ze dwoma kolesamy (BOBROVNÍK 1601); koňa v karach aneb sankach suciho (L. MIKULÁŠ 1733 CM); biga: talyiga: káry neb wůz dwuma koňmi zapráhnutý (WU 1750); benna: wúz nebo kára o dwúch kolách; biga: kára, wůz, který dwa koné táhnu (GrP 1771);
x. pren wassi hlasatelé také w té káre táhnu (FP 1744) sú toho istého názoru; hrozbi k predsevzatéj reči prislúchajú jako do kári treťé koleso (BR 1785) neprislúchajú, nehodia sa; (Krman) z velkej žilinskej fary presadel z voza na myjavské káry (ASL 18. st) z lepšieho do horšieho; -ny príd: carucarius: kárny, čo k kári prináležj (KS 1763)

kára² ž pokarhanie, trest, pokuta: za to (oneskorenie) kara nebiwa (BREZOVICA 1771); pre bazen zasluzeneg kary odessly (MARKUŠOVCE 1785); messar swu karu znest mohel (S. VES 1786)

kárny p. kára¹

káry p. kára¹