mluviť nedok. (mlúvit, múvit) 1. záh rozprávať: Šeci ludé múvia, že je do roboti starí (Kúty SKA); Nebude zas mlúvit (Skalica) 2. záh hrešiť niekoho za niečo, dohovárať mu: Múvili mu, že došeu̯ neskoro (Brodské SKA)
múviť p. mluviť
mluviť [mlu-, m(l)o-] ndk 1. vyjadrovať myšlienky artikulovanou rečou; dorozumievať sa nej. jazykom: Vaso Milostj prosime, abj sztje nam poslalj lepsoho (hajtmana), nizlj ten bol, czo bi wmel po vengerskj dobre mlowjcz (s. l. 1597); Hagduk Ondreg slawnemu panstwu zadekuge, nebo any mluwit guž nemuže (s. l. 1749); slowenská dobromluwnost obsahuge regule slowensky dobre mluwiti a pjsati (DM 1780); Adam Zemančik mluwy len po slowensky (Kur 1786) 2. čo viesť hovor, o niečom hovoriť, vravieť, rozprávať niečo: tak sme gemu mluwyli, ze ta wdowa prodawa dom (ŽK 1462); tu gsy s nami mluwil (BUDÍN 1473 SČL); Kowalu, co mowi ten cžlowek? (BARDEJOV 1639 E); gakž theologowe mluwj w sweg knizce (WO 1670) píšu; Joannes a Paulus spatne o Geho Milosty mluwia a difamugu (B. BYSTRICA 1712); ony newyrozumeli slowo to, které mluwil k nym (KB 1756); y mlúwili mezy sebú (KB 1757); samú čistučkú pravdu mlúvím (BR 1785); mluvím vám zdôrazňovacia vsuvka: mluwym wam, že any otecz muog nebesky neodpustij wam hrychy wasse (BAg 1585); x. neos mluví sa, mluvia hovorí sa, povráva sa: mluwy se: beda tomu cžloweku (BAg 1585); mlowya, že gest ona negmlačžy sestra (TURIEC 1651); mlúwá, že s pameťi najlechkejšéj vipaduje dané dobroďeňí (BR 1785); nemluvím, že nepopieram, že: to nemlowim, že by na poly na Was nestryehlj (RAKOVO 1572) F. úctive, poctive mluviac s prepáčením, s odpustením: Marte dal - vctjwe mlowicze - krawu (SLIAČE 1611); oddala tato Kataryna tomuto y geden par, poctjwe mluwycz, wolow (P. ĽUPČA 1659); gedna, uctiwe mluwj acz, moga kobyla na zem sa hodila (VLKOLÍNEC 1767); tak mluviac takpovediac, skoro, bezmála: naposledi, tak mluwac, prewissene bilo milosrdenstwi boske od sprawedlnosti (MK 18. st); m. do očí/v oči komu čo hovoriť otvorene, priamo: ziadal ho k nam predt vradt, abi sy w oczy mlowily (H. ŠTUBŇA 1595); ga gsem to w oči panom mluwila (S. ĽUPČA 1689); (Záborská) directe y to do očj mu (instansovi) mluwila (ZÁBORIE 1756); de nare loqvor: prez nos mluwjm (KS 1763) potichu, nezrozumiteľne; když mu (Petrovi) predpowedel (Kristus) geho upadek, gako by na wyter mluwil (CDu 18. st) nerozvážne, ľahkovážne; komu wýcej weriti mass, cykrwi, aneb jednému predikantowi (Lutherovi), mluwýcimu, čo mu slina na jazyk prinese (PW 1752) vyjadruje sa nekontrolovane, tára; mluwy, leda se mluwylo nehovorí nič dôležité; co koho bolj, o tom mluwyti woli človek sa rád zdôveruje so svojím žialom; kdo mluwý, co chce, uslyší, čo nechce (SiN 1678) z nerozvážnych rečí bývajú nepríjemnosti 3. ku komu mať prejav, rečniť, kázať: manželka aj všecka družina s kazatedlnice mluvícího (farára) poslúchali; Jezaiáš mlúvil k židum, že príjďe čas, v který jejich sobota prestaňe (BR 1785) 4. k čomu zasahovať, naliehať rečou, pliesť sa: potomkowe k tomu domu mluwiti nemagy (P. ĽUPČA 1565) 5. (na) proti komu, čomu hovoriť proti niekomu al. niečomu, urážať niekoho, znevažovať niekoho al. niečo: (kto by proti dohode) odmluwal aneb bil, ten by proty swe czty a wierze mluwil (ZVOLEN 1445); tento zlimj reczmi mluwicze proty drabowy (ILAVA 1637); usstipne rečy mlowil Joannes Ivanka naproty instansowy (TURIEC 1709); odporne recžy geden protj druhemu mluwilj (MARTIN 1731); nemlúwím utrhačne naproti tebe (BN 1796); -ievať [-iev-, -ív-] frekv k 2: mlowywaly gemu, nekopay dale (TRENČÍN 1574); mnozy mluwywagy: odpustym ty (BAg 1585); (Iva Polka) tim podobne rečj mluwiewala (D. KUBÍN 1726); on (nás brat) wždy málo mluwjwal (MPS 1777)