Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
možnosť, -ti ž.
1. podmienky, v ktorých je niečo možné, uskutočniteľné, príležitosť: mať, získať, dať, poskytnúť m.; v rámci, v medziach m-í; m. záchrany; m. pracovať, cestovať, m. zárobku, pracovné, odbytové, finančné m-i; využiť, použiť, vyčerpať všetky m-i; to je jediná, posledná m.; široké m-i uplatnenia;
2. možný prípad, eventualita: m. vojny, víťazstva, výhry, požiaru; vylúčiť m. niečoho, akúkoľvek m.;
3. schopnosť, sila: pracovať, konať, podľa svojich m-í; výrazové, tvárne m-i umelca;
4. zastar. bohatstvo, zámožnosť: Takí bohatí páni musia i stolom preukázať svoju možnosť. (Tim.)
možno
1. vetná prísl. v jednočlennej vete vyjadruje možnosť, je možné, dá sa: (s istotou) m. povedať, tvrdiť, predpokladať, konštatovať; Dlh splatím, ako len možno bude najskôr. (Kal.) Ponáhľa sa, ako len možno. (Ráz.) Možno mi tvojich úst sa odrieknuť? (Sládk.)
● čo možno s 3. st. vyjadruje najväčšiu dosiahnuteľnú, možnú mieru: čo m. najviac, čo m. najskôr, čo m. najtichšie; pokiaľ m. pokiaľ je to možné;
2. čast. azda, vari, hádam, môžbyť: m. áno, m. nie; m. príde; Možno i častá cesta im zaškodila. (Kuk.)
nemožno, bás. i nemôž vetná prísl. nie je možné, nedá sa: Nuž nemožno sa v takomto dome cítiť domácky. (Kuk.) Žiadosti vyhovieť nemožno. (Urb.) Jemu nemôž neveriť. (Smrek)
nemožný príd.
1. ktorý nemôže existovať, byť, nedajúci sa uskutočniť, neuskutočniteľný, vylúčený: Sponíkovi žiadalo sa zhovárať s Ančou, ale pri Vendľovke je to nemožné. (Tim.) Hneď sa ti i najnemožnejšia túžba uskutoční. (Zgur.)
2. hovor. nevyhovujúci, majúci v neprípustnej miere zlé, záporné vlastnosti: n. stav, n-á situácia, n-é spôsoby, n-é šaty, n. človek;
nemožne prísl. k 2: n. sa obliekať;
nemožnosť, -ti ž.
1. bez mn. č. vlastnosť niečoho nemožného;
2. niečo nemožné, neuskutočniteľné: žiadať od niekoho n-i; holá n. absolútna
● kniž. do n-i veľmi, nadmieru
veľkomožný príd. i spodst. zastar. titul, oslovenie príslušníkov nižšej šľachty; za feudalizmu úctivé oslovenie spoločensky vyššie postaveného človeka (obyč. v spojení s podst. pán, pani): K vám urodzeným, veľkomožným mám vážne slovo. (Hviezd.) Sedí v treťom voze, pri ňom veľkomožný zo Sychravy. (Kuk.) Poprosil veľkomožného, aby mu mohol za byt a pole platiť. (Krno) Veľkomožné panstvo bolo rozgurážené. (Jil.); robiť poklonu veľkomožnému pánu biskupovi (Vaj.); Mladý pán, pán veľkomožný — nech odpustia. (Vaj.) Ruky bozkávam, pani veľkomožná. (Jégé) Tvár je vybelená a ruky tiež ani čo by boli nejakej pani veľkomožnej. (Kuk.);
veľkomožnosť, ti ž. (obyč v spojení s privl. zám.) za feudalizmu oslovenie osôb šľachtického pôvodu al. osôb vyššie spoločensky postavených: Čím môžem slúžiť vašej veľkomožnosti? (Ráz.)
veľmožný príd.
1. zastar. v tituloch a osloveniach príslušníkov šľachty, za feudalizmu i človeka vyššie spoločensky postaveného (obyč. v spojení s podst. pán, pani), veľkomožný: veľkomožní páni aj vy kňazia (J. Mat.) Zašeptal mu, aby pri každom oslovení povedal: „Veľmožná alebo veľkopanská milosť“ (Jégé) oslovenie šľachtica.
2. zried. mocný, vplyvný: Šiel som do miest veľmožných. (Smrek);
veľmožnosť, -ti ž.
1. (obyč. v spojení s privl. zám.) za feudalizmu oslovenie osôb šľachtického pôvodu al. osôb vyššie spoločensky postavených, veľkomožnosť: „Prosím vašu veľmožnosť!“ I ukloní sa predo mnou. (Tim.)
2. šľachtický pôvod, urodzenosť: Začal kliať bez ohľadu na svoju veľmožnosť. (Jégé)
všemožnosť, -ti ž. bás. zastar. všemohúcnosť: v žilách svojich všemožnosť cíti (Sládk.)
zámožný príd. vlastniaci väčší majetok, majetný, bohatý: z. človek, z. obchodník, z-á rodina;
zámožne prísl.: oženiť sa z.;
zámožnosť, -ti ž.