nač, načo [-čo, -čô, -čo]
I. zám prísl
1. uvádza otázku o cieli, účele niečoho: procz a naczo (Kristus) gest poslan od Otcze sweho na tento swet (TC 1631); načuo nam gsu milost poswecugica, naco posilneni ducha, naco pri krste z wodu obmiti (MS 1758); a ty že si načvo treba? (PV 1761-81); načo jsú knihi, načo sa sužuje, kdo je píše? (BR 1785); ah, naco mi, naco od šuhaja braňa (PV 18. st)
2. uvádza otázku na príčinu niečoho, prečo: nevieš-li, načvo ten Achim kmoter prišel? (ASL 1672); Zoffa, načuo tak potme won chodiss (KRUPINA 1740); načo doktor, kďiž učiteľ recťi múžem? (BE 1794); načo si ma, milý, načo tak oklamal? (PV 18. st)
3. vyj. časovú následnosť, nato, potom: nacz nadepsana panj takto se resolwowala (TRENČÍN 1639); widiek nedopustil, žeby se taka mala causa za try neb za čtiry roky protrahowatj mela. Nacžuo pan Jeszenszky Gyorgy hnedky se protestowal (MARTIN 1731); naczo y do protocolla pre lepssu wernost zapisat sem dal (OČOVÁ 1795)
II. vzťaž. spoj. výraz
1. uvádza predmetovú vetu: (Juraj Polák) aby ke mne przissel a nacz se wzal, aby tomu dosti vczinil (HLOHOVEC 1556) na čo sa podujal; newyss sam, nacz wigdess (BV 1652); abi dosweczil, nacz bi tu sumu winalozila (TRENČÍN 1679); budess sa tázaťi, načo gest ona (kniha) zložena (BPr 1787)
2. uvádza nepravé vzťažné vety nadväzujúce na obsah predchádzajúcej výpovede, a na to, a o tom: Anincze pustil sem zem, nacž také gest fassia mezy lysty (TRENČÍN 1674); obawam se, žebych y o žywot pry službe pryssel, nacž se y osweczuyem, gestly obrany nebudem mat (SENICA 1680); esste wicze se nagde, čo po nasseg babe se prigalo zbožga i yne weczy, načo možeme pod dobrim swedomim oznamity (HRABOVKA 1726); zalozjl sem swog yrecitj djel, nacwo pre lepssy ystotu dawam tuto recognitiu (s. l. 1731)
načo p. nač