neprajník -a mn. -ci m. neprajný človek, nežičlivec;
neprajníčka -y -čok ž.;
neprajnícky príd. i prísl.: n. postoj;
neprajníctvo -a s.
neprajníctvo -va s.
neprajníctvo -va s. ▶ nežičlivý, neprajný postoj k niekomu, k niečomu, negatívny postoj k (úspešnej) činnosti niekoho, k priaznivému vývoju niečoho; syn. neprajnosť, nežičlivosť: často sa stretáva s neprajníctvom; porovnávanie môže vyvolať závisť a n.; Lámalo nás sklamanie, bolelo neprajníctvo, brzdila malosť ducha, urážalo pokrytectvo. [Sme 2009]
neprajníctvo p. závisť
závisť pocit nespokojnosti z úspechu, bohatstva, šťastia a pod. druhého: ľudská závisť; šťastie vzbudzujúce závisť • nežičlivosť: nežičlivosť postoja • závistlivosť • zried. závistivosť • neprajníctvo • neprajnosť
neprajník, -a, mn. č. -ci m. kto druhému nepraje, nežičí, neprajný, nežičlivý, závistlivý človek: Neprajníci Slovenska odopierali nám odjakživa všetku budúcnosť. (Dobš.);
neprajníčka, -y, -čok I neprajnica, -e, -níc ž.;
neprajnícky príd.: n-e chovanie;
neprajníctvo, -a str. nežičlivosť, závisť