oľutovať dok.
1. prejaviť ľútosť, nespokojnosť so svojím konaním, obanovať, oželieť: o. svoju chybu; o. svoje slová; o-l, že nešiel preč
2. hovor. oželieť (význ. 1): ten čas už pre mňa o-uj!
oľutovať -tuje -tujú -tuj! -toval -tujúc -tovaný -tovanie dok.
ľutovať -tuje -tujú -tuj! -toval -tujúc -tujúci -tovaný -tovanie nedok. 1. (koho) ▶ pociťovať al. prejavovať ľútosť, súcit, citovú spoluúčasť s niekým (v nešťastí, v utrpení, v bolesti a pod.): ľ. chorých a trpiacich; mňa nemusíš ľ.; ľudia ho často ľutujú; jeho manželku všetci úprimne ľutovali; nechce byť ľutovaný; A Hanka vo svojej bezmocnosti vyzerala ako dieťa a gazdiná ju zo srdca ľutovala. [V. Mináč]; Šli bez slova, ponorení do seba, syn zahanbený pred vlastným svedomím a ľutujúci otca. [Š. Žáry] 2. (čo; s vedľajšou vetou) ▶ pociťovať výčitky al. nespokojnosť s niečím, mrzieť sa, banovať: ľ. zlý skutok; ľ. slabé výsledky; nezvyknem ľ. svoje rozhodnutia; ľ. hriechy kajať sa; neľutujem nič, čo som urobila; svoje správanie, omyly trpko ľutuje; ľutujú, že sa na to dali nahovoriť; úprimne ľutovala svoje slová; veľmi ľutovali, že neprišli včas; Raz možno budeme ľutovať, že bola príležitosť a nevyužili sme ju. [N. Baráthová] □ ľutujem mrzí ma to (ospravedlnenie) 3. (za kým, za čím; s vedľajšou vetou) ▶ pociťovať žiaľ, zármutok v súvislosti s niekým, s niečím, smútiť za niekým, za niečím, ľútostiť, banovať: nebudem za vami ľ.; ľutovala za svojím pekným domom, za záhradou; raz budeš ľ. za tým, čo si stratila; Už som ti povedal, že som spomínal a priznám sa, že aj veľmi ľutoval za tebou. [K. Lászlová]; Naozaj ľutujem za časom, keď som sa vedel ešte spoľahnúť na svojho strážneho anjela. [L. Ballek] 4. hovor. často v zápore (čo/zried. i čoho) ▶ nechcieť prísť o niečo al. nechcieť vynaložiť niečo (prostriedky a pod.) v prospech niekoho, na niečo, šetriť niečím: ľ. výdavky za autobus; neľutovať námahy venovanej výchove vnuka; Neľutoval peniaze, čo dal za víno. [J. Lenčo] ◘ parem. radšej nech mi závidia, ako by ma mali ľutovať ▷ dok. k 1 poľutovať, k 2, 4 ↗ oľutovať
oľutovať -tuje -tujú -tuj! -toval -tujúc -tovaný -tovanie dok. 1. (čo/s vedľajšou vetou) ▶ prejaviť ľútosť nad svojím konaním; pocítiť výčitky al. nespokojnosť s niečím, oželieť: okamžite, vzápätí o. svoj čin; úprimne o. svoje hriechy; raz možno oľutujeme, že sme im nepomohli; neskôr tento krok oľutovala; tisíckrát svoje slová trpko oľutoval; nikdy neoľutoval svoje rozhodnutie; príďte aj vy, neoľutujete! 2. často v zápore hovor. (čo) ▶ pocítiť nespokojnosť nad prostriedkami, časom a pod. vynaloženými na niečo, na niekoho, hodnotiť ich ako premárnené, zbytočné: prvýkrát v živote som oľutovala tých pár eur, ktoré som za túto knihu dala; mnohí neoľutovali ani privysoké vstupné na koncert; nikdy neoľutovala námahu na pomoc svojmu bratovi; určite nikto neoľutoval čas strávený na tomto príjemnom podujatí ▷ nedok. ↗ ľutovať
oľutovať 1. prejaviť ľútosť (nad svojím konaním) • hovor. obanovať • oželieť: oľutoval, obanoval svoju chybu; už oželel, že s návrhom súhlasil • oplakať: už svoj hriech neraz oplakala
2. hovor. zmieriť sa so stratou • oželieť: oželel, oľutoval svoju dovolenku a pomohol nám • zried. ožialiť: ožialila syna • oplakať: oplakať stratenú mladosť • hovor. obanovať: stratu roka nikdy neobanoval
ľutovať, -uje, -ujú nedok.
1. (koho) pociťovať súcit, útrpnosť s niekým trpiacim, slabým a pod.: Dievčatko veľmi ľutovalo starého otca aj starú mater, že sa tak museli trápiť každý na inom konci sveta. (Janč.)
2. (čo, zastar. i čoho; so spoj. že i bezpredm.) mať, pociťovať ľútosť, mrzieť sa pre niečo, želieť, banovať: ľ. svoj prečin; ľutujem, že som ťa vyslobodil. (Jégé) Ľutujem. Som svojou škodou veľmi citeľne potrestaný. (Jégé)
3. (čo) brať ohľad na dačo, šetriť: Neľutoval jemnú bravčovú kožu. (Pláv.); neľutuje námahu, peniaze;
dok. k 2 oľutovať
oľutovať, -uje, -ujú dok.
1. (čo, star. i čoho, so spoj. že i bezpredm.) prejaviť ľútosť, oželieť, obanovať: o. svoj hriech, skutok, previnenie, o. svoje chyby; oľutoval svoju účasť na demonštrácii (Fr. Kráľ); Večer toho však oľutovala. (Jil.) Vari si oľutovala, že sa vydávaš? (Šolt.)
2. hovor. (čo) uspokojiť sa, zmieriť sa so stratou niečoho: Tento jeden deň už musia oľutovať. (Taj.)
oľutovať dok. strsl, zsl prejaviť ľútosť, nespokojnosť so svojím konaním: Oľutuvau̯ svoju chibu (Hor. Lehota DK); olutuvat šetki hriéchi (Bošáca TRČ)
oľutovať dk čo prejaviť ľútosť, oželieť niečo: si poenitere possunt: gesly olitugú weci; poenitet me facti, consilij: olitowal sem, čo sem pochwalowal, čemu sem priwolowal (KS 1763)