oblak, -u m.
1. zhluk vodných pár držiacich sa vo vzduchu na oblohe; mračno: tmavý, sivý, biely o.; ľahký, ťažký, hustý o.; dažďové, búrkové o-y; olovené o-y farby ako olovo; slnko je za o-om; slnko sa skrylo za o-y, mesiac vyšiel spoza o-u, nebo sa pokrylo o-mi; o-y letia, plávajú oblohou (po oblohe); o-y sa potrhali; Holé končiare (vrchov) siahali až do oblakov. (Taj.);
pren. symbol nebezpečenstva, kritickej situácie, starostí, hnevu: Ale sa predsa husté oblaky sťahovali nad Matiašovou hlavou. (Kal.) Áno, nad ním visí temný oblak, z ktorého môže udrieť hrom. (Vaj.) U Krepelkov tiež je nebo samý oblak. (Tim.) Na čelo Miline sadol oblak. (Tim.)
● hovor. (tvári sa) ako z o-ov spadnutý, akoby bol z o-ov spadol prekvapený; lietať, vznášať sa v o-och; mať, nosiť hlavu v o-och dať sa unášať nereálnymi, neskutočnými predstavami, plánmi, snívať; expr. orať nosom o-y (Tim.) byť, chodiť veľmi pyšný, namyslený; hovor. vynášať niečo, niekoho do o-ov veľmi, nekriticky vychvaľovať; lož ap. siahajúca do o-ov veľká; niečo (napr. úspechy) nepadá z o-ov nezískava sa bez práce, námahy; Nebude z toho oblaku dážď (úsl.) to sa neuskutoční, nestane; nič z toho nebude; expr. dobre sa o-ov nechytal (napr. od bolesti) veľmi trpel; expr. (dostanem, chytím ho), čo by popod o-y lietal stoj čo stoj, v každom prípade, za každú cenu;
2. množstvo, zhluk niečoho, čo sa vznáša vo vzduchu: o. dymu, prachu, piesku, pary, vône; Celé oblaky zlatých mušiek sa kúpu v slnci. (Letz);
oblakový príd. zried. oblačný: o-á výška (Záb.) veľká; Spí kdesi na oblakovom diváne. (Jes.) (zloženom) z oblakov;
obláčik, -a/-čka i obláčok, -čka m. zdrob.: Nikde ani obláčka (Kuk.); obláčok dymu (Jes.)