obloha, -y ž. zdanlivá polguľovitá klenba nad zemským priestorom, nebo: na o-e svietia hviezdy, mesiac vyšiel na o-u; belasá, modrá, jasná, zamračená, zatiahnutá o.; hviezdnatá, nočná o.; vypínať sa k o-e o niečom vysokom, týčiť sa; o. je čistá ako oko jasná, bez mrakov; Uličiek je v starom Ríme ako hviezd na oblohe (Hruš.) veľmi veľa; pren. politická o. situácia; Peter myslí na novú hviezdu na oblohe Radovej (Letz) v radovskej spoločnosti. Stratil jasnú a pokojnú oblohu v svojej vlastnej hlave (Jes.) stratil pokojnú myseľ;
oblohový príd. zried.