odchádzať p. odchodiť
odchodiť, -í, -ia i odchádzať, -a, -ajú nedok. opúšťať nejaké miesto, vzďaľovať sa (o tvoroch, ktoré chodia, a o dopravných prostriedkoch): delegácia, vlak, autobus odchádza (odchodí) o siedmej hodine; ľudia odchádzajú (odchodia) a prichádzajú (prichodia); pren. o. z funkcie opúšťať ju, prestávať zastávať funkciu;
dok. odísť
odísť, odíde, odídu, odišiel, rozk. odíď dok.
1. (kam, odkiaľ) opustiť nejaké miesto, vzdialiť sa (o tvoroch, ktoré chodia, a o dopravných prostriedkoch): o. do mesta; o. z domu, o. na prácu; o. na služobnú cestu, o. na rekreáciu, o. do cudziny odcestovať; vlak, autobus odišiel opustil stanicu, stanovisko; o. na voze, na aute, na saniach
● o. zo sveta, o. na druhý svet, o. na večnosť, o. na večný odpočinok, o. navždy zomrieť; hovor. o. s dlhým nosom zahanbiť sa, mať neúspech;
2. (koho) nečakať na niekoho: Ak nejde hneď, tak ho odídu. (Taj.);
nedok. k 1 odchádzať i odchodiť
podchádzať, -a, -ajú i podchodiť, -í, -ia nedok.
1. (k čomu, ku komu i bezpredm.) prichádzať, približovať sa: Urban podchádza k obloku. (Heč.) Keď podchádzal k nim, ucho čapice mávalo mu medzi očami. (Tat.) Matka podchodí s lopárikom v ruke. (Fig.)
2. zried. (koho) zachádzať, vchádzať niekomu pod niečo: Podchádza ich (vietor) popod halienku (Kuk.) prefukuje.
3. zried. (čím) zalievať sa: Jej oči neprestajne podchodili slzami. (Šolt.);
dok. podísť
podísť, -íde, -ídu, -išiel, rozk. podíď dok.
1. (bezpredm. i ku komu, k čomu) prísť bližšie, pristúpiť: p. niekoľko krokov; Podišiel k nej a chytil ju za ruku. (Ondr.) Chlapec sa už trochu osmelil a podišiel dopredu. (Tomašč.)
2. zried. (čo) prejsť popod niečo: oblak podišiel slnko (Hor.);
3. nár. podrásť: Šiel pozrieť, či kapusta podišla. (Podj.);
nedok. podchodiť i podchádzať
poodchádzať, -a, -ajú i poodchodiť, -í, -ia dok. postupne, jeden po druhom odísť: Vážnejší hostia už poodchádzali. (Jes.) Úradníci poodchodili. (Hor.)