ozvena -y -vien ž.
1. zvuk zaznievajúci po odrazení pôv. zvuku, echo: o. hromu, počúvať o-u
2. ohlas, reakcia: nájsť u niekoho o-u
ozvena, -y, ozvien ž.
1. zvukový úkaz, pri ktorom sa zvuk odráža od rozličných predmetov a vracia sa späť neskoršie ako pôvodný zvuk, echo: oneskorená o.; silná, slabá, zvučná o.; ozývať sa o-ou; tupá o. (Kuk.) nezvučná; ozvena guľometov a mínometov (Pláv.); pren. V ňom zahlaholila ozvena starej, útlej rytierskosti (Vaj.) uvedomil si, že býval rytiersky. Tieto slová boli ozvenou jej myšlienok (Krno) presne vyjadrovali jej myšlienky.
2. myšlienkový vplyv, ohlas, účinok (v kladnom al. zápornom zmysle): Jeho reč našla živú ozvenu v jej srdci. (Jégé) Neostal čin Moyzesov bez ozveny. (Vaj.)