plač -ču pl. N -če m. ▶ prejav žiaľu, niekedy i radosti, dojatia spojený s ronením sĺz, príp. aj s vydávaním zvukov, vzlykotom, nárek: detský, ženský p.; tichý, hlasitý, srdcervúci p.; p. bábätka; nemá dôvod na p.; pustiť sa, dať sa do plaču; chvela sa od potláčaného plaču; je mu do plaču chce sa mu plakať; syn prišiel zo školy domov s plačom; o mojich nočných plačoch vedela všetko; Tvár mala červenú od plaču a oči plné sĺz. [K. Gillerová]
◘ fraz. je to do plaču je to veľmi smutné; mať plač na kraji/na krajíčku mať blízko k plaču, začínať plakať; ostali mu len oči pre plač je nešťastný, smutný z výsledku činnosti
◘ parem. po smiechu býva plač po veľkej radosti prichádza veľký smútok; ranný dážď, ženský plač a psie krívanie nemá dlhé trvanie niektoré javy rýchlo pominú