počuť, -čuje, -čujú dok. i nedok.
1. (čo, koho, čo o kom, o čom i bezpredm.) vnímať sluchom, zachytiť, zachytávať sluchom: počujem pieseň, smiech, krik; Smiech bol tichý, aby ho tí traja nepočuli. (Jes.); jasne, zreteľne, dobre, zle p. niečo; Či vari zle počula? (Švant.) klamal ju sluch? Je hlboko presvedčený o pravde počutých slov. (Jégé); dnes počuté historky (Kuk.); Premieľali počuté a povedané (Jégé) čo počuli a povedali. Čo z jeho úst počujú, všetko chvália (Taj.) čokoľvek povie, jeho reči, mienku ap.; počuť niečo na vlastné uši; Chce na vlastné uši počuť (Dobš.) sám, osobne sa presvedčiť
● iron. p. trávu rásť vidieť, rozlišovať niečo, čo v skutočnosti nejestvuje; Dievka moja, svet nepočul také niečo (Tat.) nie je obvyklé, nerobí sa to. Nuž počul to svet? (Laz.) je to možné?; nechce o niečom (o niekom, o tom) nič počuť, ani počuť odmieta, zavrhuje niečo (niekoho) , nechce privoliť na niečo: Gustík nechce o ženbe ani počuť. (Zúb.) Nič nechcel počuť o Irenke (Jes.) nechcel ju. Najprv ani počuť, do služby vonkoncom nie. (Švant.)
2. mať schopnosť vnímať sluchom, mať sluch: zle počuje má chybný sluch; nepočuje je hluchý; robí sa, akoby nepočul nechce počuť, robí sa hluchým;
3. len dok. (čo, o čom, o kom) dozvedieť sa, dostať zprávu, vziať na vedomie: Prv ale chcem počuť mienku vašu o veci vážnej. (Kal.) Chcel počuť novinu. (Tat.) Zlovesť som počula. (Hviezd.) Nemali nič proti človeku, o ktorom len dobré počuť mohli. (Vaj.) Počul som už o tom. (Urb.) hovorím len, čo počujem. (Laz.) Počuj moju radu (Vaj.) vypočuj, počúvni.
4. len nedok. neos. počuť, bolo počuť (koho, čo i so spoj. že) možno, bolo možno, dá sa, dalo sa vnímať sluchom: Počuť zas čiesi kroky v kuchyni. (Bod.) Z Tureckého vrchu bolo počuť kanonádu. (Tat.); nepočuť vlastného slova je veľký krik, hluk; Počuť, že by ich mali za kmotrovcov volať (Taj.) povráva sa. V hlase bolo počuť sklamanie (Tat.) bolo možné vycítiť;
nedok. k 1 i počúvať
počúvať1, -a, -ajú nedok.
1. (koho, čo i bezpredm.) vnímať sluchom; načúvať: p. hudbu, koncert, p. rozhlas; dobre, pozorne, roztržite p.; nemo p. (Vaj.); p. bez slova (Rys.); napäto p. (Bod.); Pekne sa to počúva (Laz.) je to pekné na počutie; hudba do tanca a na počúvanie; Také reči som ja počúvať neprišiel. (Jil.) Celé hodiny by rozprával, keby ho mal kto počúvať. (Al.) Akiste počúval niekde pri dverách (Urb.) načúval potajomky. Počúval jedným uchom dnu, druhým von (Hor.) nepozorne, s nezáujmom; radosť (je, bolo) počúvať, zle (je) počúvať; p. jedným uchom, na pol ucha nepozorne, bez záujmu, roztržite; p. s otvorenými ústami, so zatajeným dychom veľmi pozorne; Pre hrče mal často počúvanie (Taj.) musel znášať výčitky. Samko má čo počúvať (Vám.) musí znášať výčitky, napomínanie.
2. (na čo) všímať si niečo, dať na niečo, reagovať: Nepočúval nič na jeho výhovorky. (Dobš.) Dali sme mu (prasaťu) meno, ale nepočúvalo naň. (Taj.)
3. (čo) dozvedať sa, mať, dostávať zprávy: Nedobré veci počúvam o tebe. (Vám.) Počúvam, že Sladič je už v župe. (Vaj.)
4. trochu zastar. (čo, koho) chodiť na univerzitné prednášky, byť poslucháčom: p. prednášky; počúval gréčtinu (Bod.) bol poslucháčom gréčtiny; počúval Ľ. Štúra chodil na jeho prednášky;
dok. k 1, 3 počuť
počúvať2, -a, -ajú nedok. (bezpredm. i koho, čo, na koho, na čo) poslúchať: dieťa nepočúva; p. rodičov; Počúvajte mamku! (Fr. Kráľ) Si ako dieťa, ktoré nepočúva na rozumné slová. (Vans.); p. na rozkazy (Urb.); Mal som ja len na moju mamu počúvať. (Tim.) Preto som si myslel, že ju nemusím na slovo počúvať. (Jes.) bez dohadovania, hneď, bez slova. Ináč mu ostáva už sa len jej poddať a počúvať na jej pesničku (Skal.) poslúchať ju;
dok. počúvnuť
počúvnuť, -ne, -nu, -vol dok. (koho, čo i bezpredm.) poslúchnuť: Mňa počúvnite, báčik Paľo, čo som i mladší. (Tim.); p. rozkaz, radu; neochotne p. (Zúb.); Len sa ponáhľaj, treba počúvnuť, keď rozkážu. (Laz.);
nedok. počúvať