poľutovanie -ia s. prejav ľútosti, ľútosť, súcit: prípad na p., s p-ím konštatovať
poľutovanie -nia s.
poľutovanie p. súcit
súcit pocit účasti, priateľského porozumenia, pochopenia pre nešťastie, utrpenie iného: hlboký súcit, hľadieť na niekoho so súcitom • poľutovanie: prípad na poľutovanie • ľútosť: svojím výzorom vzbudzuje ľútosť • sústrasť (účasť na utrpení iného): prejaviť, vysloviť sústrasť pozostalým • ľútostivosť • zľutovanie • zmilovanie (súcit s trpiacim): prosiť o zľutovanie, o zmilovanie • milosrdenstvo: prejavovať milosrdenstvo • uznanie: nemá uznania • milosť: byť odkázaný na niečiu milosť • spoluúčasť • kniž. spolucítenie • kniž. spolucit (Timrava) • zastaráv. súcitenie (Jégé) • kniž. útrpnosť
poľutovanie, -ia str. prejav ľútosti, účasti, súcitu: Anča s poľutovaním pozrie na Evičku. (Tim.) Videla, aký je bezmocný a slabý až na poľutovanie. (Chrob.); osoba hodná poľutovania (J. Chal.); Nepotrebujem pomoci, poľutovania. (Kal.); vyjadriť, vysloviť niekomu p.
poľutovanie s. vyjadrenie ľútosti alebo jej prejav: Čože ja mám s_toho polutovania! (Likavka RUŽ); To je do polutuvania! (Bobrovec LM)
poľutovanie [-ľu-, -li-; -ie, -í] s prejav ľútosti, súcitu: kterj nechticz a neweda zlj skutek učinil, hoden gest politowanj (KoB 1666); (k väzňovi) s polutowanym manželka geho prissla (LIPTOV 1749); s politowanjm slicham, (že) djtky swe Mihalya a Suzannu od wsseckeho syn mug Andrass, otecz gegjch, odhazuge (BYSTRIČKA 1763); rozkazal Búh Paulu, abj ani čloweku, any howadu neodpustel, ale bez wsseho politowana wssetko rozhubil, wikinožil (MiK 18. st) L. mať p. s kým, nad kým, z čoho ľutovať niekoho, niečo: virozumela sem s listu, ze pan Selmecy v nemoci su postaveni, velmi s toho polutovani mam (ČADCA 1774); tu bjlj y pohane y farizeowe a pokritcy, awssak Kristus Pan nade wssemj srdečne politowanj mel; zadneho polytowanj z owcamy nema, ale y tu kožu by z nich zwlekel (CS 18. st); (priatelia Jóbovi) rekli, že s njm politowanj magú, že gest gjm žál, že tak welke trapenj snassat musy (SJ 18. st)