posmech, -u m.
1. neúcta, opovrhnutie vyjadrené smiechom, vtipom, zosmiešnenie, výsmech: Z úst plynuli mu posmechy a ostré epigramy. (Vaj.) Skutky Barnabáša Kosa vyvolali odpor i posmech. (Karv.) To bude posmechu po dedine! (Kuk.)
● robiť, stvárať si z niekoho, z niečoho p. (p-y) posmievať sa; obracať, obrátiť, priviesť, doviesť, mať niekoho, niečo na p. zosmiešňovať, zosmiešniť; utŕžiť p., byť, ostať, vyjsť na p. sveta (na ľudský, svetský p.) byť vysmiaty; obísť s posmechom (Taj.) byť vysmiaty; spraviť sa na posmech (Taj.) zosmiešniť sa; na p. a) tak, že to vzbudzuje smiech, výsmech: Prvá smena dala 69 kusov. Na posmech! (Hor.); b) s úmyslom zosmiešniť: Dvaja poslali na posmech po ženách svoje uniformy. (Krno); na p. (celého) sveta, svetu tak, že to zosmiešňuje niekoho, niečo pred každým; Kto má škodu, má i posmech, o posmech nech sa nestará (prísl.) poškodenému sa často vysmejú.
2. zried. posmešný úsmev, úsmešok: Starý zakyvkal hlavou, vyškeriac ústa do posmechu. (Pláv.) Naraz sa usmieva, ale akýsi trpký posmech sa jej rozkladá po tvári. (Fig.)