posol, -sla, mn. č. -sli/-slovia m.
1. osoba prinášajúca zprávu, posolstvo al. vec od niekoho, osoba poverená posolstvom: poslať zprávu po poslovi, poslom; rýchly, spoľahlivý p.; Posol priniesol list od pána fiškála z mesta. (Stod.) Už druhého posla poslala do krčmy pre svojho starého. (Urbk.); kráľovskí poslovia (Hor.); jazdní poslovia (Jégé);
pren. kto al. čo niečo ohlasuje, sprostredkuje ap.: Lastovička (snežienka) je (prvý) posol jari; p. mieru, lásky; posol rána — vietor (Jes.)
● náb. p. boží, nebeský p. a) anjel; b) smrť; žart. išiel posol, prišiel osol; posol-osol (úsl.) o niekom, kto zle vykonal poslanie, neodovzdal správne posolstvo;
2. poštový zamestnanec doručujúci zásielky na miesta vzdialené od poštového úradu: doručiť zásielku poslom;
3. trochu zastar. doručovateľ: Szamaranský je poslom na MNV. (Gab.)
4. zastar. vyslanec: Povedz mi, knieža, tá v malinovej toalete kto je... Tam s poslom španielskym? (Jes.);
poslík, -a, mn. č. -ci/-kovia m.
1. zdrob. expr. posol: Či nie je jeho žena nejakým ľúbostným poslíkom? (Bod.)
2. zastar. zamestnanec firmy, podniku, hotela ap. na vykonávanie drobných služieb (obyč. chlapec), vybehávač: Prijali ho (u jednej firmy) za poslíka: písať obálky, lepiť a roznášať listy. (Gráf);
poslíček, -čka, mn. č. -čkovia m. zdrob. expr. posol, poslík