povel, -u, 6. p. -e, mn. č. -y m. príkaz vykonať niečo, rozkaz, ktorého znenie je obyč. presne ustálené a ktorého vykonanie musí nasledovať ihneď po jeho vydaní: vojenský p., ostrý, krátky p.; dať, vydať p. (napr. do boja, do útoku, na pochod); pren. (Strýko) zrazu oblieka zimník. To je povel pre nás (Al.) znamenie, pokyn.
● ako na povel (napr. urobiť niečo) a) poslušne, mechanicky; b) odrazu (o viacerých osobách);
povelový príd.: p-á reč, p-á technika