poznačiť, -í, -ia dok.
1. (čo, koho) opatriť značkou (na rozlíšenie), označiť: p. dobytok; Prečo Palúchovci svoju (ovcu) nepoznačili? (Kuk.)
2. (čo, zried. i koho; čo do čoho, kde) zaznačiť, zapísať, zaznamenať, poznamenať niekde, niekam: p. si niečo do zápisníka, do kalendára, na okraj (knihy); Poznač si to, čo teraz poviem. (Barč) Vezme papier, kde si poznačí program zasadnutia. (Heč.) Poznačil si jej meno a adresu. (Jes.) Poznačila niečo do malej knižky. (Tomašč.) Tu je kuchárska knižka, v nej som poznačila, ktoré (cesto). (Tim.) Šulgan dobre vie, koho si poznačiť kriedou na dverách (Jil.) čie meno si zapísať.
3. (koho, čo) zanechať znak, stopu na niekom al. na niečom: mesto poznačené udalosťami (Urb.); Vojna ma poznačila. (Tomašč.) Tvár mu poznačili rôčky. (Min.); hovor. expr. Keď ti jednu zasolím, tak ťa poznačím, že ťa mater nepozná! (Laz.)
● hovor. žart. každá šelma poznačená niekomu, kto má ľahšie (viditeľné) zranenie;
nedok. poznačovať, -uje, -ujú