Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

predikát -u m.

1. log. čo sa prisudzuje subjektu

2. lingv. prísudok

3. šľachtický titul, prídomok;

predikátový príd.: p-á logika

predikát [-d-] -tu pl. N -ty m.

predikát -u m. ‹l›

1. log. (v tradičnej logike) časť kategorického súdu vypovedajúca niečo o subjekte, prísudok; (v modernej logike) výraz, ktorý vznikne z výroku odstránením mien al. menných premenných („je väčší než“); funkcia priraďujúca usporiadanej n-tici objektov pravdivostnú hodnotu, t. j. pravdu al. nepravdu, výroková funkcia

2. lingv. vetný člen tvoriaci základnú vetnú dvojicu s podmetom, prísudok; vetný člen vyjadrený určitým slovesným tvarom

3. šľachtický titul, prídomok (podľa jeho sídla al. heraldického znamenia); kniž. a zastar. titul vôbec, prezývka;

predikátový príd.: log. p. počet funkčný počet, kalkul 3

predikát, -u m.

1. log., gram. čo sa prisudzuje subjektu, prísudok;

2. šľachtický titul, prídomok: I svoj predikát majú Prónayovci. (Bodic.)