prestať, -stane, -stanú, -stal, rozk. -staň dok.
1. (s neurč. nedok. slovesa, s čím, zried. i v čom) prerušiť, zastaviť, skončiť nejakú činnosť (o osobách i o veciach): Prestali sme sa zhovárať. (Stod.) Prestal sa učiť. (Tim.) Ani na chvíľu neprestala vyšívať. (Vaj.) Prestal byť pánom svojej vôle. (Urb.) Prestal vec brať naľahko. (Taj.) Stroje prestali pracovať. (Kuk.) Čas prestal preňho jestvovať. (Zúb.) Prestalo srdce biť (J. Kráľ) človek zomrel. Letné slnko prestalo hriať. (Ondr.); prestalo pršať; Zdola sa prestalo dymiť. (Hor.) Chceš ustúpiť, aby ti prestalo byť clivo? (Kuk.); prestaň!, prestaňte! napomenutie, rozkaz, zahriaknutie, zastavenie niekoho v nejakej činnosti: Pišta, prestaň (plakať), veď ti to ani nesvedčí. (Stod.); nevie, kedy má prestať nepozná mieru; Prestaň mi, Ďuro, s takými rečami. (Laz.) Už by mohli prestať s tými obeťami. (Urb.) Kedy už prestaneš s tou politikou? (Krno) Matka chcela ju utíšiť, aby prestala so slzami. (Jes.) Razom prestali v robote. (Tat.) Prestali v tanci. (Jes.)
2. skončiť sa, zaniknúť, prerušiť sa; zmiznúť, ukončiť svoje jestvovanie: Spev náhle prestane. (Heč.) Dážď prestal. (Vaj.) Prestali exekúcie. (Jes.) Reč prestala ako s mojím pravým, tak i ľavým susedom (Pláv.) skončil sa rozhovor. Ich styky prestali nadobro. (Jégé) Búrka neprestala. (Jil.) Všetky bolesti prestali. (Jégé) Hudba prestala razom. (Kuk.);
nedok. prestávať, -a, -ajú