privolať, -á, -ajú dok.
1. (komu čo) nahlas zavolať, zakričať za niekým: „Dobrú noc!“ privolal mu Maras. (Vaj.) Iba nám, nahnevaný, vše cez dvere dačo privolal. (Taj.) „Len skoro Marienka!“ privolala jej pani láskavo. (Tim.)
2. (komu, zried. i čomu) zvolať, zavolať niekomu, niečomu na slávu al. na pozdrav: p. jubilantovi na slávu; p. športu zdar; Jednohlasne i so zápalom privolali nám: „Zdrav buď!“ (Hviezd.) Nezvládzem iné len privolať: „Vsevo charóševo!“ (Heč.)
3. (koho, čo) pozvaním, vyzvaním al. iným spôsobom zavolať, dovolať niekam: p. lekára, hasičov; kvočka kvokaním privolá kuriatka; Nevie, ako privolal pomoc (Podj.) ľudí na pomoc. Dievčina, keď budete spievať, privoláte si driečneho mládenca. (Rys.) Myslela o ňom, a hľa, tu ho nachodí, akoby ho bola sem privolala jej vôľa. (Kuk.)
4. (čo) istým zariadením spôsobiť priblíženie predmetu, zariadenia ap.: p. výťah;
5. (čo na koho) nejakým počínaním spôsobiť, zapríčiniť sebe al. iným nešťastie, nepríjemnosť ap.: p. na seba trest, hnev niekoho; Svojím činom bezmocného, zúfalého jedinca privolal nové nešťastie. (Jil.);
nedok. privolávať, -a, -ajú