radosť, -ti ž.
1. duševný stav vyvolaný niečím príjemným, pocit prejavujúci sa veselosťou, dobrou náladou, radovanie sa (op. žalosť, žiaľ): veľká, úprimná, neslýchaná, nečakaná r.; mať r. z detí, z práce, zo života; r. z pohybu; mať z niečoho detskú r. tešiť sa ako dieťa; nachádzať r. v niečom, v niekom; spôsobiť, urobiť, spraviť, dopriať niekomu r.; pokaziť niekomu r.; robiť niečo niekomu pre (na) r.; dočkať sa r-i z niekoho, z niečoho; s r-ou niečo urobiť, vykonať ap. ochotne, rád; Pracoval pre čistú radosť z tvorivej práce. (Jes-á) V návale radosti som zabudol na svoju dôstojnosť. (Jes-á); výbuch r-i; naplniť niekoho radosťou (Tim.) potešiť ho; Bolo po radosti, keď vyšiel von. (Taj.) (A) máš (máme, je) po radosti! výraz sklamania, keď sa niečo nesplní, nepodarí; plakať, skákať, plesať od r-i veľmi sa tešiť; mať niečo (len tak) pre r.; srdce mu poskočilo od r-i veľmi sa potešil; Srdce mu plesalo radosťou (Kuk.) veľmi sa tešil; skoro zošalel od radosti veľmi sa radoval; Tvár mu žiarila radosťou. (Urb.) Protokolista sa usmieval a trel si ruky radosťou (Jes.) od radosti; slzy r-i; S (najväčšou) radosťou! výraz vyjadrujúci ochotu niečo urobiť. Po radosti býva žiaľ. (prísl.)
● hovor. mal ho zjesť od r-i veľmi sa mu tešil; Maj radosť! doprajem ti to, nech je po tvojom.
2. vec, osoba, činnosť ap. spôsobujúca niekomu potešenie, príčina radosti, potešenie: Dieťa bolo jej jedinou radosťou; svetské r-i radovánky; Pešo chodiť, to mu je najväčšou radosťou. (Kuk.); život plný r-í (Pláv.); deti užívajú r-i zimy, prázdnin; r-i detstva (Ondr.); Mladosť -radosť, staroba — choroba. (porek.)
3. v niektorých spojeniach sa blíži príslovke a vyjadruje spokojnosť, obdiv, ocenenie: jedna r., (až) milá r., až (že len) r.; r. pozrieť, počúvať; r. bolo žiť, pracovať; Takých halušiek navarím — jedna radosť! (Urb.) Chlapec sa tak chytil, že len radosť! (Taj.) veľmi dobre;
radôstka, -y, -tok ž. zdrob. expr. nenáročná, malá radosť, radosť z maličkosti: Nenávistník každú radôstku zamútil na žiaľ. (Hviezd.)