Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
blahorečiť, -í, -ia nedok. kniž.
1. (komu, čomu) ďakovať; chváliť, velebiť niekoho, niečo, dobrorečiť: b. náhode (Kuk.); Muž blahorečil tej hodine, keď zišiel sa s ňou. (Vans.) Šofér v duchu blahorečí svojmu budúcemu švagrovi. (Heč.);
2. cirk. (koho) vyhlasovať za blahoslaveného
dobrorečiť, -í, -ia nedok. bibl. (komu, čomu) priať, velebiť, žehnať, vzdávať vďaku: Preklínaj tých, čo ti dobrorečia. (Kal.); d. bohu; dobrorečím nebesám (Hviezd.)
chválorečiť, -í, -ia nedok. kniž. zastar. (komu, čomu) vzdávať chválu, oslavovať, vychvaľovať niekoho, niečo: Potomci potomkov našich chválorečiť budú blahej a skvelej pamiatke ich. (Urbk.)
nárečie, -ia str. lingv.
1. súhrn jazykových prostriedkov, ktoré používa istá, územne al. sociálne vymedzená skupina ľudí toho istého národa na dorozumievanie, dialekt: zemepisné, sociálne n-ia, stredoslovenské, západoslovenské n-ia;
2. zastar. jeden z jazykov nejakej jazykovej rodiny (napr. v chápaní Ľ. Štúra);
nárečový príd.;
nárečove/-o prísl.
podrečie, -ia str. zastar. nárečie: Bernolák spracoval podrečie trnavské. (Hurb.)
poprečiarkovať, -uje, -ujú i poprečiarať, zried. i poprečiarkať, -a, -ajú dok. (čo) postupne prečiarknuť (obyč. viackrát): p. slová, riadky; Pisár ho (slovo) poprečiara nezmyselnými haky-baky. (Váj.) Poprečiarkal všetky mená. (Karv.)