rozsúdiť, -i, -ia dok.
1. (čo, koho, zried. i medzi kým) rozhodnúť o niečom ako sudca, vyniesť rozsudok: Dajte hádku vašu rozsúdiť starešinstvu srbskému. (Kal.) Dobre, ja vás rozsúdim. (Dobš.) Chlapci, ja rozsúdim medzi vami. (Kal.)
2. (so spoj. že, či i bezpredm.) určiť, rozhodnúť: Nech Jančuš rozsúdi, či by to nepatrilo inému. (Min.) Náčelník rozsúdil: „Fiera bude in ordine!“ (Kuk.) Slúžny rozsúdil, že môže dievča maľovať. (Taj.)
3. (bezpredm. i čo) urobiť si úsudok o niečom, o niekom, posúdiť niečo, niekoho, usúdiť: „Muselo sa jej dobre vodiť,“ rozsúdila rozvažitá Matija. (Kuk.) Táto cesta bola jeho najväčšia zásluha, ako to kamaráti rozsúdili. (Taj.) Rozsúdil aj moju prvú knižku. (Min.);
nedok. rozsudzovať, -uje, — ujú
rozsudzovať p. rozsúdiť