súci, -a, -e, 2. st. -ejší príd.
1. (na čo, do čoho, pre čo, kam) spôsobilý, schopný, dobrý; vhodný, vyhovujúci, hodiaci sa na niečo (o ľuďoch i o veciach): byť na dačo s.; s-a na vydaj, s. na ženenie; s. na každú príležitosť; s. do roboty; na všetko s.; Kto mal súceho syna na vojenčinu, k tomu šiel vicišpán. (Taj.) Boli to veľkí, urastení chlapi, ale dokaličení, súci len na žobrotu. (Ráz.-Mart.) Cítil som, že nie som súci pre rodinný život. (Zúb.) Nie je súci ani za strašiaka do kapusty. (Švant.) Nebol už súci ku koňom. (Taj.) Pôda nie je súca na obrábanie. (Kuk.); hovor. s. do sveta, na svet s. šikovný, schopný;
2. šikovný, obratný, zručný, schopný; múdry: s. človek; Čo súcejší vyškriabu sa na sťažeň až do vrchu. (Kuk.) Naložili ste mi, aby som vám doviedol súceho pisára. (Jégé)
3. pekný, rúči, driečny: s. chlap, mládenec, šuhaj; Voziar, pekný, urastený — súci čeľadník! (Ráz.-Mart.) Slúžka súcej postavy zametala predo dvermi. (Tim.) U Dubajov majú už dve súce dievky. (Laz.);
súcosť, -ti ž.