sopeľ, -pľa, mn. č. -ple m.
1. obyč. expr. hlien v nose (vznikajúci vylučovaním zo sliznice): s. mu tečie, visí z nosa; utiera si sople (Heč.); Keby ho na stenu pľaštil, tam by sa oblepil ako sopeľ. (J. Kráľ) Ťahal sa ku dverám ako sopeľ (Heč.) pomaly, neochotne šiel; niečo je ako s. o niečom lepkavom, slizkom; pren. Kto ti tam bude sople utierať? (Min.) si ešte príliš mladý, neskúsený; pren. pejor. Bieda z neho urobila sopeľ. Bojí sa všetkého (Jaš.) slabocha, človeka, bez charakteru.
● hovor. pejor. ešte mu s. visí (pod nosom), ešte mu s. neuschol je ešte príliš mladý, nedorastený na niečo; Jankovi sopeľ utierali, keď on už chodil s červenou zástavou (Krno) Janko bol ešte dieťa; pozerá ako kurča (sliepka) na s. s hlúpym údivom;
2. hovor. pejor. (mn. č. -pli) mladý, nedorastený človek, sopliak; nadávka: A takto na peniažky nemáš zálusk? Povedz, ty sopeľ? (Karv.)
3. hovor. podlhovastý visiaci mäsitý výrastok nad zobákom moriaka;
soplík, -a m. zdrob. expr. zjemn. k 1