superlatív -u m. lingv. 3. st. pri príd. a prísl. utvorený zo základu predponou naj- a príponami -(ej)ší, -(ej)šie (napr. najvyšší, najmúdrejšie);
pren. vyjadrovať sa v s-och veľmi vychvaľovať;
superlatívny príd.
superlatív -u m. ‹l› lingv. tretí stupeň pri stupňovaní prídavných mien a prísloviek, vyjadrujúci najvyššiu mieru vlastnosti pri porovnávaní (napr. najbohatší, najlepšie) al. veľmi vysokú mieru (napr. nanajvýš rozhnevaný), tzv. elatív; pren. vyjadrovať sa o niečom, o niekom v s-och s najvyššou chválou;
superlatívny príd.: s. tvar;
superlatívne prísl.
superlatív, -u m. gram. tvar prídavného mena a príslovky vyjadrujúci najvyššiu pomernú al. absolútnu mieru vlastnosti; tretí stupeň pri stupňovaní; pren. kniž. hovoriť, vyslovovať sa, vyjadrovať sa, písať o niečom al. o niekom v s-och veľmi chváliť, vychvaľovať niečo al. niekoho;
superlatívny príd.: s-a predpona; pren. expr. Hral sa na superlatívneho Maďara (Vaj.) vynikajúceho-
(jeden) superlatív; (bez) superlatívu; (k) superlatívu; (vidím) superlatív; (hej) superlatív!; (o) superlatíve; (so) superlatívom;
(tri) superlatívy; (bez) superlatívov; (k) superlatívom; (vidím) superlatívy; (hej) superlatívy!; (o) superlatívoch; (so) superlatívmi;