tón, -u m.
1. zvuk určitej výšky: vysoký, nízky, slabý, silný t.; melancholické tóny flauty (Vaj.); clivé tóny neznámej skladby (Urb.); [Píly] zazvonili mäkkým plačlivým tónom. (Pláv.);
fyz. zvuk spôsobený pravidelným vlnením vzduchu; hud. základné, odvodené t-y, celý t., farba t-u; t-y stupnice;
2. odtieň hlasu, reči; hlas: vážny, žartovný, posmešný, úsečný, dôverný t.; vycítiť niečo z t-u reči; hovoriť slávnostným t-om (Tat.); stíšiť t.; Do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu. (Kuk.) Na Igora nepreskočil bojový tón. (Jaš.) v reči.
● spodný t. (rozhovoru ap.) skrytý zmysel;
3. odtieň farby: tmavý, jasný, pastelový t.; stupnica farebných t-ov; šaty, v ktorých prevládal sivočierny tón (Bedn.);
mal. odstupňovanie farby. do hĺbky, obyč. pridaním bielej a čiernej;
4. kniž. vyznenie, ráz, charakter niečoho: základný t. umeleckého diela; národný t. (opery); Prekvapil ho i námet i tón (článku). (Urb.) Náhle zmenil tón. (Tat.) Nemohla v tom tóne pokračovať (Taj.) takým spôsobom.
5. spôsob spoločenského správania, obyč. dobrého, uhladeného, bontón: patrí to k dobrému t-u; vedieť zachovať t.; znalosť vysokého tónu (Jes-á); udávať, dávať t. (niečomu) mať rozhodujúci vplyv;
tónový príd. k 1 hud.: t-á sústava súhrn tónov používaných v hudobnej praxi; t-é dvojice, t-é zvýšenie, t-á intenzita, t. rozsah