terén, -u m.
1. zemský povrch so všetkými prirodzenými a umelými nerovnosťami (vŕškami, dolinami, vodnými tokmi, budovami, porastom ap.): svahovitý, kopcovitý t., plochý, hornatý, skalnatý t., zalesnený t.; členitosť t-u; nerovnosť t-u; meliorácia t-u; ísť do t-u na pracovisko, ktoré je umiestnené v prírode, vonku; výskum v t-e vedecké skúmanie určitého prírodného al. spoločenského javu priamo v mieste výskytu voj. miesto, priestor v prírode, kde sa odohráva cvičenie, boj: bojový t.;
šport. miesto vhodné na vykonávanie niektorých spor tov: lyžiarsky t.; t. pre futbalový zápas (Letz);
2. prostredie, pôda: Najvnímavejším terénom pre infekciu je detský organizmus. (Stod.);
terénny príd. k 1: t. prieskum, t-e pomery, t. bod, t-a mapa; t. voz uspôsobený na jazdu po zlých cestách al. aj priamo v teréne; t-e práce v teréne