ticho1, -a str. stav bez zvuku, tichosť, mĺkvosť, nehlučnosť: hrobové t. (Tim.); hlboké t. (Štítn.); nemé, mŕtve t. (Skal.); večerné t. (Karv.); zavládlo, nastalo t.; prerušiť t.; V tichu bolo počuť škrtnutie pera. (Taj.) Ozval sa do ticha Greguš. (Zúb.)
ticho2 prísl.
1. mĺkvo, bezhlasne, nehlučne, potichu: V izbe bolo ticho. — Je pekne, ticho. (Ráz.) Pri jedení musí byť ticho. (Tat.); t. hovoriť, t. zaspať, t. kráčať;
2. bez slova, nič nehovoriac: Chvíľu som bola ticho. (Bedn.) Trpela ticho sama. (Taj.)
3. pokojne, bez pohybu, bez ruchu: Ticho stáli brezy. (Vaj.) Vtedy som ťa ľúbil náruživo, teraz len tak ticho. (Kuk.) Ticho tiekli naše večery. (Jes.)
4. výzva k pokoju, utíšeniu niekoho. al. niečoho: Ticho! teraz ja vravím! (Jaš.) Budeš ticho tam? (Ráz.)