vír, -u, 6. p. -e, mn. č. -y m.
1. úkaz, ktorý vzniká prudkým krúživým pohybom častí niečoho (najčastejšie vody) okolo zvislej osi a majúci obyč. tvar lievika, krútňava; miesto, kde sa vodný prúd krúti, kde vzniká vírenie: víry Váhu, Dunaja; vodný, riečny v.; snehový v.; vzdušný v.; dostať sa do víru; v. ho stiahol o topiacom sa, utopenom; pren.: Neutonie v búrlivom víre vĺn života (Vans.) nestratí sa v prudkom, rušnom živote.
2. prudký, neusporiadaný pohyb al. sled niečoho, vírenie, chaos: skomolený vír dní, strativších súvislosť (Urb.); vrel fantastický vír ľudských tiel (Urb.); v. udalostí; v. veľkomesta; vo víre denných prác (Kuk.); v. množstva (Mráz); Pán dekan, ktorý ju zviezol kočom, na ňu pozabudol a ona sa moce zamotaná v neznámom víre. (Žáry); v. náruživostí (Mráz); zmätky, do akých ich uvrhli revolučné víry (Mráz) nepokojné revolučné udalosti;
vírový1 príd.: fyz. v-é pole v ktorom sa smer silokriviek neustále nepravidelne mení, víri; geol. v-é jamky spôsobené vírom, vírením vody, niekedy i vzduchom