vadiť, -í, -ia nedok. (čes.) (komu i bezpredm.) byť v ceste, byť prekážkou, prekážať: Záduch jej vadí. (Tim.) Šaty jej vadili v chôdzi. (Záb.) Čo mu vadí postaviť sa na svoje nohy? (Vaj.) Zhodil zo seba pušku, kabanicu a všetko, čo by mu vadilo. (Lask.) Nevadí, že slama zapácha hnilobou. (Fr. Kráľ) Nič nevadilo, že okresné živnostenské spoločenstvo žiadosť nedoporučilo. (Jil.); (to) nevadí, správ. to nič (nerobí), nič to (zato)
vadiť sa, -í, -dia, rozk. nevaď sa nedoko. (bezpredm., s kým)
1. škriepiť sa, dohadovať sa, hádať sa (obyč. prudko, s krikom): v. sa o majetok, pre majetok; Čože sa zasa vadíte, počuť vás až v pitvore kričať. (Jégé) Musím ho utíšiť, lebo by sa nazdali, že sa vadíme. (Taj.) Vadia sa s tebou, že márniš čas. (Tim.) Nevaďteže sa nič po nič. (Kuk.)
2. nár. (na koho) hrešiť niekoho, nadávať niekomu: Mamička vadí sa na čeľaď. (Tim.);
opak. vadievať sa, -a, -ajú;
dok. povadiť sa i zvadiť sa