veď
I. spoj. priraď. má vysvetľovací až príčinný význam; často v spojeniach a veď, lebo veď, veď i, veď aj: Dokonalosť sa nikde nenájde, veď ľudia sme krehké nádoby. (Kuk.) Prestaň, veď ti to ani nesvedčí. (Stod.) Liečil Jolanku na zapálenie pľúc. A veď ho ani nemala. (Jégé) Čosi ho vraj vyhnalo od nich, a veď potom sa i priznal, že ustavičné pretriasanie istej záplatky. (Fig.) Tá neumývala riad ráno, lebo veď aj na druhé ráno budú z neho kávu piť. (Taj.)
II. čast.
1. Zdôrazňuje platnosť výpovede a pobáda prijímateľa k súhlasu, predsa, však: Ja som nie opitý — veď sa nekrbáľam! (Kuk.) Veď sú azda nie pohani, aby sa z tvojho nešťastia smiali. (Kuk.) Veď mám s tebou trápenia — ani noci, ani dňa. (Ondr.) Veď som si to myslel!
2. zdôraznené i veďže uvádza a zdôrazňuje výzvu, rozkaz; predsa, nuž, aleže: Mama, no veď neplačte! (Tat.) Veďže počkajte ešte chvíľočku, no! (Mor.) Nechala ťa? Veď sa priznaj! (Tat.)
3. vyjadruje možnosť, neistotu; azda, však: Veď sa len rátaš i ty medzi nás? (Kuk.) Snáď je veľmi múdry. Veď uvidíme. (Vaj.)
4. vyjadruje al. zosilňuje prisviedčanie, súhlas, dáva sa ňou kladná odpoveď na otázku, výzvu, veru, iste (často v spojeniach veď áno, veď hej, veď tak ap.): Čože by sa náhlil? — Veď. (Švant.) No, už sa stalo. Darmo je! Veď stalo — veď stalo! (Kuk.) Čítajte, komu je (písmo). Veď — veď. (Kuk.) Veď hej, i ja si tak myslím. (Taj.) Nuž veď hej. (Urbk.) Veď áno. (Podj.) Ošípanú predáš. Veď hej. (Kuk.)