Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

velenie -ia s.

1. vedenie vojska al. inej (ozbrojenej) skupiny: jednotné v., ujať sa v-ia

2. veliteľstvo, veliteľský zbor: hlavné v. armády

velenie, -ia str.

1. vedenie, riadenie (obyč. vojska); činnosť, funkcia toho, kto velí: jednotné vojenské v.; prevziať v. (vojska); ujať sa v-ia; zbaviť niekoho v-ia; stotina hajdúchov pod velením kapitána Molnára (Jégé); pren. Toho roku prevzal Niko velenie nad touto komplikovanou robotou (Kuk.) viedol, riadil ju. „A zbrane dali nejaké?“ — chápe sa velenia Pavo. (Heč.)

2. velitelia (obyč. najvyšší), veliteľstvo: v. armády; Za partizánskymi sbormi fašistické velenie chcelo hnať slovneskú armádu. (Tomašč.)

3. sústava povelov, povely: „Raz, dva... raz, dva...“ padali úsečné slová velenia. (Urb.); slovenských vodcov a slvoenské velenie pre hornouhorskú národnú gardu (Vlč.);

4. zried. rozkaz, príkaz, povel: Na otcovo velenie každý chvatne beží za svojou povinnosťou. (Al.) Vtom akoby na velenie otvoria sa dvere. (Laz.) Neposlúcha (srdce) nijakého velenia. (Vaj.)

(jedno) velenie; (bez) velenia; (k) veleniu; (vidím) velenie; (hej) velenie!; (o) velení; (s) velením;

(dve) velenia; (bez) velení; (k) veleniam; (vidím) velenia; (hej) velenia!; (o) veleniach; (s) veleniami;