viera, -y, vier ž.
1. (bez mn. č.) pevné presvedčenie o správnosti, pravdivosti, istote, jestvovaní ap. niečoho, verenie v niečo, dôverovanie, dôvera: silná, pevná, nezlomná, skalopevná, slepá v. v niekoho, v niečo; strácať, stratiť v-u v niekoho, v niečo; mať v-u v úspech, vo víťazstvo niečoho, v šťastnú budúcnosť; Razom otrasená bola viera v zakončenosť jeho rozvitia. (Vaj.) Nech si žije v blahej viere, že ju ľúbim. (Tim.) Zložil mandát tak naoko, v istej viere, že ho znova zvolia (Vaj.) pevne presvedčený; kniž. človek malej vy- maloverný, nedôverujúci
● hovor. zastar. žiť s niekým na v-u bez sobáša, v konkubináte: Žila s ním na vieru a či v konkubináte. (Tat.)
2. náboženské presvedčenie, náboženstvo, vierovyznanie, konfesia: kresťanská, katolícka, evanjelická, židovská, mohamedánska v.; v. v boha; prijať, hlásať nejakú v-u; obrátiť niekoho na (inú, svoju ap.) v-u; prestúpiť na inú v-u; stratiť v-u prestať byť veriacim;
3. hovor. zastar. úver, kredit, vera: Krčmár v dome svojom na vieru, na dobré slovo a rozkaz dával. (Kal.) Tu (v krčme) sa pilo na vieru. (Jil.)
4. zastar. vernosť: Si obžalovaný, žes’ viac ráz vieru zlomil, a tak si vierolomca, čo je toľko ako krivoprísažník (Kal.) zradil