vrava, -y ž.
1. hovor, rozhovor viacerých ľudí, sprevádzaný šumom hlasov hovoriacich: živá, hlučná v.; v. sa rozprúdila, utíchla; V krčme bolo hodne ľudí, vrava doliehala až na cestu. (Kuk.) Po večeri bola jedáleň plná vravy. (Bedn.) Na ulici hučala vrava, vše hlučnejšia, vše tichšia. (Greg); pren. expr. bojová, vojnová v. hukot zbraní, dunenie diel, streľba;
2. expr. hovor, reč: Odkukávajú jeho rýchlu chôdzu, prudkú gestikuláciu i strmú vravu. (Pláv.) Dala sa do vravy s druhými ženami. (Tim.); pren. bás. Načúva vrave svojho srdca (jaš.) poddáva sa citom.